Priznanie

Z casu na cas potrebujem samonajebavku. Sediet sam za barovym pultom a trapit chudaka barmana so svojimi prizemnymi problemami. Psychiatri a ini odbornici mozu ist do riti, od mojho barmana som dostal len tie najlepsie zivotne rady.

Na obrazovke zamasteneho televizora nad barovym pultom som rozoznaval dlhorocny kriminalny serial. Prave trapili podozriveho vo vysetrovacej kancelarii:
"Priznaj sa, je to polahcujuca okolnost!"
Ostatni fizli na neho cumeli spoza jednostranneho zrkadla.

V gebuli sa mi rozbehol film zivotnych priznani, ktorych som bol priamy alebo nepriamy ucastnik.

Odjakziva mal divne frajerky. Same chlapcenske az muzatkovske typy. Ziadne cecky, kostnate prdele. Bol som presvedceny, ze ich trtka len do zadku, skryty buzerant. Na priamu otazku sa tvaril pohorsene. Zatlkal a zil si spokojne vo svojom divnom svete.

Hned mi povedala, ze je v tomto natvrdla a mam jej rovno povedat co od nej ocakavam a neskakat ako opity Janosik okolo vatry zvrchovanosti. Tak som spustil. Este som nedokoncil a uz si zapinala kabelku, obliekala zvrsok, s usmevom a zistenim "Aha" ma opustila. Nezatlkal som a ostal som v tom sam.

Vratil som sa pohladom na obrazovku. Priznanie este nikomu nic neulahcilo. Dusi sa mozno ulavi, ale srat na dusu. Zivot ide dalej aj bez priznania.

Rychlo som zhukol na televizor:
"Nic nepriznavaj ty kokot!"

Zbytok baroveho osadenstva len suhlasne pritakal hlavou.