Privatizácia

Na vyvaľovanie pri chorvátskom mori som si pribalil jednohltovky od chorváta, Siniša Novac je jeho meno. Pracoval v cestovnom ruchu, ja stráviť toľko rokov v kontakte s turistami tak sa to nesnažím zo seba vypísať, ale rovno začnem fetovať a smiať sa bez príčíny. Ľuďom jebe. Na dovolenke obzvlásť.

Siniša celkom trefne popisuje črty jednotlivých národov. Slovákov, Čechov, Nemcov, všetkých, ktorí považuju Jadran za svoj.

Bolo celkom milé zdvihnúť hlavu od knihy a porovnávať text s realitou. Ako keby to písal za mojím chrbtom a podsúval mi teplé stránky z tlačiarne.

Zapíjal som to točeným pivom a ticho si grgal pod slnečené okuliare.

Túto literárnu idylu mi rozbila česká rodinka, ktorá sa dovalila na pláž s obrovským plastovým kufrom a obrovským slimákom zmotaných karimatiek.

Priestorovo zabrali len kúsok ale hlukom im patrila celá pláž. Vrieskali po sebe, ale čo mi vyslovene liezlo na nervy bolo, že furt něco řešili. Áno, more je slané. Áno táto, táto kamenistá pláž nie je pohodlná pre bosé nohy. Áno mámo, včera bolo lepšie počasie.

Jebem im pičku materinu!

Do uší som si natrepal hudobné štuple a český hurviak prehlušil poctivým rockom. Mal čo robiť.

Rýchlo som si nalistoval stať, ktorá charakterizovala českú povahu. Siniša musí poznať túto rodinu osobne, písal o nej tie najmenšie detaily.

Neprekvapilo ma, keď z plastového kufra začali vyťahovať chlieb, reďkovky a paštéty. Mali všechno sebou.

Pláž plná chorvátov a talianov, ktorí jú mlčky odovzdali českej rodinke.

Jebiga!