Myslim, ze to bolo na Stefana. Kontajnery preplnene vianocnych obalov a krabic. Odpadky sa z nich liali ako z fontan. Smietiari este travili kapustnicu a hladkali sa po vypasenych bachoroch, v strede ktorych svietil uz trhajuci sa pupok. Autom som pomalicky prechadzal okolo kontajnerovych stojisk pri panelakoch, obzeral obrazky na krabiciach a nacenoval. Zda sa mi, ze ta haved panelakova sa ma stale lepsie. Pekne statisice som naratal, len tak bajocko. Potom mi do toho ocka vbehla vytrcajuca prdelka v roztrhanych leginach. Taka sestnastrocna. Aj to prehanam.
Hrabala sa v kontajneroch, uzitocne veci pchala do tesco tasiek. Zastavil som, stiahol okno a chvilu si ju vychutnaval. Dobre tvary. Otocila sa ku mne nahnedla ciganska tvaricka s obrovskymi ciernymi ocami. V nich klud, ziaden strach. Odpovedal som na nevypovedanu otazku:
„Vyfajcis ma? Za pat kil.“
Odpoved vypalila bez vahania, takze o cenu neslo a nemalo zmysel dalej vyjednavat:
„Mam svoju hrdost, kokot.“
Znovu mi vytrcila svoje pozadie a holymi rukami sa dalej prehrabavala vo svojom kralovstve.
Ze to bolo vcera, to viem isto. Poletujuci sneh sa mi zacal lepit na celne sklo ako som sa vliekol domov. Trochu som pridal. Vlocky zacali lietat kolmo na mna, chceli prebodnut. Zaregistroval som ju stojac v minisukni na krajnici, cakajuc na zakaznika. Zacal som brzdit, chcel som hodit kus reci. ABS ma jemne kopalo do chodidla. To ju upozornilo, otocila sa a spravila dva kroky mojim smerom. Sklonila sa. Hlavu mi vopchala do okna na mieste spolujazdca. Minisukna jej vybehla do polovice suniek. V tom momente som si spomenul na vytrcajucu prdelku pri kontajneroch a usetrenych patsto korun vo vrecku.
Polozil som tu istu otazku ako pred tyzdnom:
„Vyfajcis ma? Za pat kil.“
Zamaval som jej dokrkvanou patstokorunou pred ocami, aby videla, ze na to mam.
Znechutene si odfrkla, ako keby musela odpovedat na tu istu otazku uz niekolko krat za den.
„Koruny uz neberiem, plati sa eurami, necitas noviny? Kokot.“
