O pchaní do škár

Mal som takú predstavu. Prísť tesne pred záverečnou do obchodného centra, vliezť do prvého obchodu, zastrčiť do škáry platobného terminálu kreditku a za pár sekúnd vyriešiť vianoce. Nezadarilo sa.

Obchoďák vôbec nebol poloprázdny ako som si predstavoval. Hľadeľ som si na špičky dosť špinavých topánok a pomaly kráčal naspäť k autu. Nejak som nemal náladu na tie vymachlené ksichtíky kurvičiek a usmiate tlsté líca ich nabijakov.

Tak trochu natruc som si pustil naplno Rytmusove Zlatokopky, až mi späťáky nadskakovali, do zubov chytil lístok od rampy a pohol sa k východu z podzemnej garáže.

Záverečné v obchodoch spôsobili dlhé kolóny, rampy sa lenivo zdíhali a púšťali autá po jednom. Z dlhých kolón len pomaly ubúdalo. Kyvkajúc hlavou v rytme hudby som stiahol okno a strčil papierovú kartu do čítačky na rampe. V trasúcich späťákoch som s uspokojením konštatoval kurva dlhú šoru. Ten na konci si počká.

Čítačka mi prikázala otočiť kartu. Tak som ju otočil a vrazil znovu do škáry. Čitačka ma nakompromisne vyzvala na ďalšie otočenie karty. Začal som sa cítiť ako na IQ teste. Koľko existuje spôsobov a možností otočenia jednej karty, aby som trafil tú správnu polohu? Dal som ešte niekoľko pokusov.

Trochu sa mi zarosilo čelo nervozitou. Časový limit na bezplatné parkovanie som neprešvihol. Napadla mi jediná možnosť. Zase mám štastie a práve tá moja karta nefunguje. Vyliezol som z auta za povzbudzujúceho trúbenia za mnou stojacich plecháčov. Skúsil som vedľajšiu rampu. Tiež ma vyzval na všetky možné otočenia kartičky a ani jeden nebol správny.

Začal som realizovať najťažšiu úlohu tohto mesiaca. Vycúvať to. Klaksóny v celej podzemnej garážii vyhrávali krásnu kakafóniu. Užíval som si to a presvedčil som sa, že dokážem veľké veci. Aj ten bravčo na tereňáku drahom akom rodinný dom musel cúvnuť.
Docúval som to až k parkovaciemu automatu. Reku vyskúšam, či predsa nechce zaplatiť. Až vtedy mi padol pohľad na logo na kartičke. Obchodné centrum Banská Bystrica a ja ju pchám do škár v Bratislave. Tíško som sadol do auta, zaradil sa naspäť do kolóny a v tom bordeli medzi sedadlami pohľadal správnu kartu.

Budúci víkend mám na pláne vianočné upratovanie. Mal by som začať v aute.

Obraty

Noc to bola jaksapatrí. Upečená mastná hus sa v žalúdku topila v ľahkom bielom víne. Aj keď sa snažila o záchranu, umlčal ju rozbúrený príliv hruškovíc. Tesne nad ránom. Hluk gitary a akordeónu mi brnel v ušiach aj po prebudení.

Pri líhaní do postele neriešila kvantum mejkapu na tvári. Mám rád spontánne a prirodzené ženy. Keďže prirodzené vymreli, vystačím si so spontánnymi herečkami. Nestretol som ešte žiadnu, ktorej by som na to neskočil. Čo žena, to oscarový herec. Dar od boha tomuto plemenu.

Vždy cíti keď sa ráno na ňu pozerám. Aj chrápať môže. Stačí pár sekúnd a rozlepí oko. To vrchné. Na spodnom väčšinou leží. Aj teraz, slina jej tiekla po tvári, na vankúši spravila vlhkú škvrnu. Mejkap zo včera jej sfarbil pod očami obrovské čierne monokle. Ale fakt, že desne veľké. Indián na bojovom chodníku. Snažila sa rozlepiť vrchné oko. Zlepené riasy jej ho odmietali otvoriť. Potiahla do seba vytekajúce sliny, s okom prestala bojovať a takto po slepiačky mi prikázala:
“Obdivuj ma!”

Tak ju žerem.
Dnes som si ju nakrájal do francuzákov.