Cez otvorene okno

Myslim, ze to bolo na Stefana. Kontajnery preplnene vianocnych obalov a krabic. Odpadky sa z nich liali ako z fontan. Smietiari este travili kapustnicu a hladkali sa po vypasenych bachoroch, v strede ktorych svietil uz trhajuci sa pupok. Autom som pomalicky prechadzal okolo kontajnerovych stojisk pri panelakoch, obzeral obrazky na krabiciach a nacenoval. Zda sa mi, ze ta haved panelakova sa ma stale lepsie. Pekne statisice som naratal, len tak bajocko. Potom mi do toho ocka vbehla vytrcajuca prdelka v roztrhanych leginach. Taka sestnastrocna. Aj to prehanam.

Hrabala sa v kontajneroch, uzitocne veci pchala do tesco tasiek. Zastavil som, stiahol okno a chvilu si ju vychutnaval. Dobre tvary. Otocila sa ku mne nahnedla ciganska tvaricka s obrovskymi ciernymi ocami. V nich klud, ziaden strach. Odpovedal som na nevypovedanu otazku:
„Vyfajcis ma? Za pat kil.“

Odpoved vypalila bez vahania, takze o cenu neslo a nemalo zmysel dalej vyjednavat:
„Mam svoju hrdost, kokot.“

Znovu mi vytrcila svoje pozadie a holymi rukami sa dalej prehrabavala vo svojom kralovstve.

Ze to bolo vcera, to viem isto. Poletujuci sneh sa mi zacal lepit na celne sklo ako som sa vliekol domov. Trochu som pridal. Vlocky zacali lietat kolmo na mna, chceli prebodnut. Zaregistroval som ju stojac v minisukni na krajnici, cakajuc na zakaznika. Zacal som brzdit, chcel som hodit kus reci. ABS ma jemne kopalo do chodidla. To ju upozornilo, otocila sa a spravila dva kroky mojim smerom. Sklonila sa. Hlavu mi vopchala do okna na mieste spolujazdca. Minisukna jej vybehla do polovice suniek. V tom momente som si spomenul na vytrcajucu prdelku pri kontajneroch a usetrenych patsto korun vo vrecku.

Polozil som tu istu otazku ako pred tyzdnom:
„Vyfajcis ma? Za pat kil.“
Zamaval som jej dokrkvanou patstokorunou pred ocami, aby videla, ze na to mam.

Znechutene si odfrkla, ako keby musela odpovedat na tu istu otazku uz niekolko krat za den.
„Koruny uz neberiem, plati sa eurami, necitas noviny? Kokot.“

Zmatok

Rozlial som ruzove do vsetkych troch poharov, ruzove je v mode. Babam sa paci jeho farba. Mne sa paci, lebo sa paci babam. Uznanlivo zamlaskali, vyjadrili sa ako prave odbornicky:
„Pekne vino.“

Musel som sa usmiat, je to tiez jedine, co si s tych ochutnavok pamatam.
Chvilu ho povalala na jazyku, pohar polozila pomaly na stol a mierne potocila. Stopy ruzu na jeho okraji smerovali mojim smerom. Preglgla, miernym pohodenim hlavy odhodila ofinu padaujucu do oci:
„Si snob.“

Rysy mi stvrdli, pocul som dobre. Nepotreboval som aby mi to opakovala. Druha stiskala svoj pohar v oboch rukach, oci sklapala do koberca ako keby usilovne studovala jeho vzorku. Potom trochu dvihla pohlad a prikyvla.
„Ano, zmenil si sa.“

Rozputala sa zuriva vymena nazorov. Najskor som si myslel, ze pod pojmom snob si predstavuju nieco ine ako ja. Vyjasnili sme si to, ten pojem pre nas znamenal to iste. Zbytok flase som dopil mlcky sam. Prebavili sa same, nechybal som im.

Vecer som do nej prirazal zozadu z celej sily. Pot sa jej zacal trblietat na chrbtici. Dalsie kropaje potu jej vyrazili na zadku, zachvilu sa jej cele telo rosilo vlhkostou. Moja zurivost sa nasobila. Rucal som. Tesne pred vyvrcholenim som ho vytiahol a vystriekal sa jej na to farebne tetovanie na krizoch. Flusance semena jej okamzite po mokrom tele sklzli na postel.

Stale na styroch, dychcala, preryvane sa ma opytala:
„Na co myslis? Prave teraz.“
Vedela, ze tuto otazku neznasam a s oblubou mi ju aj tak kladla. Rozhodol som sa byt uprimny:
„Som sice snob, ale stale jebem ako nadrzany robotnik.“

Zacudovane sa na mna obratila. Vtedy mi doslo, ze ona nie je ani jedna z tych dvoch uprimnych.

Nedala Nedela

Nie je nic otravnejsie ako vyrazat v nedelu vecer na sluzobku. Umocnuje to moju dlhotrvajucu nenavist k nedeliam, lebo su pred pondelkom, prvym pracovnym dnom v tyzdni.

Aj recepcna v hoteli vyzerala byt celkom otravena. Ladova kralovna, pekna ale bez citu. Monotonne mi odrapotala naucene frazy pre cerstvo ubytovaneho hosta. Rozvalil som sa na manzelskej posteli, ruky roztiahol ako Jezis, chvilu pozera do stropu. Dostal som chut na pivo. Nechcelo sa mi vsak ist do baru medzi tych par ludi. Zavolal som na recepciu, recepcna prislubila, ze pivo donesie aj ked room servis nerobia, len maju malo hosti, tak to stihne.

Vyzliekol som sa len do trenok a zaujal predchadzajucu polohu. Trochu som si pomasiroval gule, nech sa uvolnia a nevyzeraju ako scvrknuty a ustrachany miesok. Chlpy na hrudi sa mi zjezili zimou, balkonove dvere som mal dokoran. Este mi stihlo preblesknut hlavou, ze nachladnem ak nepride v dohladnom case. Ozvalo sa razantne zaklopanie na dvere. Vykrikol som falosne:
„Ano?“

Do izby mi vpochodovala s umelym usmevom no s cerstvo nacapovanym velkym pivom na pochromovanej tacke. Nereagovala na ziadnu ponuku a sexisticke narazky. Profesionalka, vyraz tvare sa jej nezmenil. Len ten usmev mi zacal pripadat viac ironicky.

Uchlipol som si z vrchnej peny a hodil sa spat na postel. Koberec na chodbe stlmil jej odchadzajuce kroky. Hotel bol takmer ludoprazdny. Vychutnaval som si to ticho. Znovu som si glgol piva a tesil sa ako ho pocujem stekat dolu gagorom. Jezisova poloha sa mi zapacila. Myslim, ze som aj zadriemal.

Buch, buch, buch, buch...

Prekvapene som sa strhol. Najskor som si pomyslel, ze si to recepcna rozmyslela a klope mi na dvere. Lepsie som natiahol usi, do buch buch sa ozyvalo zenske vzdychanie. Coraz hlasnejsie. Niekto tu trtka. Vo vedlajsej izbe. Jacala coraz intenzivnejsie. Hlavou mi prebleskolo, ci to nie je recepcna. Samonasieraci proces sa nastartoval, niekto tu ma lepsie vyjednavacie schopnosti ako ja.

Posadil som sa na kraj postele, bosymi nohami dotykal prijemneho plysoveho koberca. Pozrel som sa na hodinky na zapasti. Najvyssi cas zaspat, aj tak budem rano vyzerat ako po flame, bielka s dopraskanymi zilkami, kruhy pod ocami.

Paplon som si vytiahol az pod bradu a zacal tej jaciacej zenskej ratat orgazmy, namiesto oveciek. Ten chlap ma nasieral coraz viac.

Dobre sa najest

Ten napad ist este o tretej rano do Harleya nebol najlepsi. Zenske ritky sa v ringu vrteli. Muzske tvare sa tvarili tvrdo a dolezito. Nic sa nezmenilo. Z barmana srsali skusenosti, nestihol som sa ani zvalit na barovy pult a uz nalieval. Nepovedal som mu ani slovo, druhym poharikom sa vsak uz trafil do mojich chuti.

Hned ako som sa zobudil, asi tri poobede, som dostal chut na strasnu zranicu. Nieco hnusne mastne, cholesterolom nadopovane, co mi dostatocne zatazi zaludok aby nemal cast vymyslat sprostosti. Natiahol som sa znovu do handier ledabolo porozhadzovanych po celom byte, nasiel som ich podla cigaretoveho puchu. Smrdiet, byt otrhany, ruky so spinavymi nechtami, vyzor , za ktory by sa nemusel hanbit ziaden bezdomovec, dava zaruku anonymity. Ludia znechutene pokrcia nosom, odvratia pohlad, prehliadaju tieto individua, ktore im naburavaju ideal zivota, ktoremu stale veria. Chodit do roboty, zarabat, splacat, este viac zarabat, este viac splacat. Ti spinavi tento cirkus nezvladli, prestali pre platiacu vasinu existovat.

Tieto filozoficke dristy ma napadli minuly tyzden, ked som videl fajcit jedneho bezdomovca druhemu, celkom verejne. Myslim, ze som si to vsimol jediny. Ostatni nalesteni, vyzehleni a vyvonani jedinci tym smerom ani len nezavadili pohladom.

V mekaci som si nechal nalozit plnu tacku. Ked ma jebne, aspon budem vediet z coho. Nechcel som si hned zahnusit knihu, ktoru som mal pri sebe, tak som tlacil, oblizoval si mastne prsty a zazeral dookola. V celej miestnosti boli ludia taki rovnaki. Jedna vekova uroven, jedna uroven obezity. Rosolovite telicka, hnusne tlste zadky s prvymi naznakmi zenskych oblin. Cecky, ktore nenarastli z mliecnych zliaz ale z prebujnenych zasob podkozneho tuku. Kratke a tucne prstiky sa im sikovne prehrabavali v papierovych vrecuskach s hranolkami. Vytahovali ich, tak ako to robia sliepky s cervikmi a pchali si ich pazravo do ustociek.

Tie tucne individua srsali sebavedomim. Tu boli doma, tu boli medzi svojimi, vo svojom zivle. Tieto scestne myslienky som pripisal este poloopitemu mozgu a radsej sa dal do citania knihy, kym som dopil dvojitu kavu. Vonku ma prekvapil chladny vietor, potlapkal ma ladovou rukou po krizoch. A zaroven som z neho vytriezvel. Lebo deti uz neboli viac sebavedome. Rovno z mekacu sa rozbehli do nablizko zaparkovanych aut. Hlavu sklonenu, pozerali si len na spicky rychlo prepletajucich tenisiek.

Zastavil som sa a poobzeral namiesto nich. Ti dvaja bezdomovci tam boli znovu. Chlastali krabicove vino, drzali sa okolo pliec, opierali sa navzajom o hlavy, vlasy zlepene do chumacov sa im zliali do jednej masy. Ten nizsi mal stale rozopnuty poklopec.

Zalubena zaba

Toto pocasie sa zblaznilo. Prisla znovu jar. Stromy pucia, ludia behaju v kratkych rukavoch. Rano som takto zamysleny stupil na zabu, dost velku hnusobu. Neviem kde tu nabrala. V novembri. Vyzerala byt dezorientovana, ale to bolo asi tym, ze som jej pristupenim zlomil zadnu nohu. Lavu.

Na tej dalsej sa snazila odskackat volakam prec. Skakala skoro dokola. Ako v tom vtipe. Janko nepobehuj stale dokolecka, lebo ti pribijem aj druhu nozicku. Chytil som ju do ruky, ci sa jej da nejak pomoct. Bud ma osrala od strachu alebo co to spravila, celu dlan som mal plnu mazlaveho sajrajtu.

Zlomenina bola otvorena, trcala jej miniaturna kost, ktora natrhla zelenkavu kozu. Zelenkava koza odstavala, priam si pytala chytit a potiahnut. Tak som chytil a potiahol. Cuduj sa svete, islo to. Zacal som ju drat z koze. Zaziva. Islo to jednym tahom, len v okoli oci som musel byt opatrnejsi, lebo sa trhala. Furt na mna vypucala oci, jak zaba.

Kozu som si nechal. Zabu som pustil na slobodu. Zi a nechaj zit. Trochu sa triasla. Mozno tou zimou. Ved by sa patrilo. Zaba, v novembri.

O reklamach

Len kratko som sa vytesoval z novej telky, hole pice na nej vyzerali ako zive. Som z tych pixelov citil mrdopuch. Len zas ten chlast. Neviem v poslednej dobe zaspat. Motam sa po celom byte ako nepricetny. A rozmyslam nad picovinami. V tom momente sa mi zdaju dolezitejsie ako zmysel zivota. Na druhy den si neviem spomenut co som riesil. Tak chlastam, zas a znova.

Mnimalne flasa vina pred jedlom, na dobru chut. Nejaka ta flasticka po jedle, aby mi vytravilo. Esteze bolo to vinobranie a par kvalitnych demizonikov som si zadovazil. Len som potom precitliveny. Rozrusi ma vsetko co davaju v telke. Ved hovorim, ze to vsetko vyzeralo ako zive. Zral som vsetky serialy, chvilu som byval v Panelaku, potom som trtkal Pipinu, nakoniec ma odjebali v C.S.I..

Stekali mi slzy po pravom lici, lave oko mam totiz bezcitne. Tym ked mrknem, ludia maju smolu. Utieral som si to prave lice dvojvrstvovymi papierovymi vreckovkami, ked znovu, asi padesiaty krat za den, zacala na mna hulakat z reklamy jedna prijebana blondina v ruzovej bundicke a holymi krizami, drziaca mobil a spievajuca nejaku infantilnu melodiu. Snezilo. V pravej ruke ovladac. Instinktivne som prepol. Na obrazovke sa ukazal zle spievajuci podpapucak, jeho stetka drzala pri uchu mobil. Furt snezilo.

Nielen lave oko. Cela lava cast tela bezcitna. V lavej ruke sa mi hompala spoly dopita flasa Frankovky rose. Patam si to dobre. Z celej sily som ju mrzkol tomu spievajucemu buzerantovi do hlavy. Vyrazilo mi to poistky v celom byte.

Odvcera netrkam Pipinu. Chlastam pri svieckach a riesim znovu veci dolezitejsie ako zmysel zivota. Myslim, ze zachvilu to mam.

Zvolen

Mesto alkoholikov. Mesto snov, opitej fantazie a trpkych prebudeni.
Vo Zvolene sa pije vela, tu sa musi pit vela.

Maju tu len jednu univerzitu. Technicku. Hnusne zeny, skarede studentky. Az po polnoci sa technokratky menia na pritazlive stvorenia. Az po polnoci sa zivot prehupne zo sedej bezkontrastnej masy do duhovych farieb modrych oci a ruzovych pyskov.

Pit treba pri Ekonomickych univerzitach. Nie je treba cakat do polnoci kym sa pokazi zrak a nastartuje fantazia. Staci len jeden, na odvahu.