Rutina

Dnes mala čierne rifle a niečo biele. Herpes na hornej pere. Musela mať náročný víkend. Sekretárka. Moja. Nová.
Na stôl mi pohodila dnešnú poštu. Vzdychol som. Znechutene. Rýchlo zavrel bežiace porno na monitore.
Ešte si neurobila o mne obraz. Dúfam.
Lenivo som prehadzoval obsielky. Všetky úradné. Všetko exekúcie. Na zamestnancov.
Skúsil som ich pretrhnúť. Všetky naraz. Ako telefónny zoznam v siláckej súťaži.
Ani kokot.
Jebol som ich do koša nepoškodené.

Tak oni si budú kupovať televízory a iné zbytočnosti na pôžičky a ja to mám riešiť. Strhávať im z minimálnej mzdy.
Ani kokot.
Ja im doprajem. Zaslúžia si.

Privatizácia

Na vyvaľovanie pri chorvátskom mori som si pribalil jednohltovky od chorváta, Siniša Novac je jeho meno. Pracoval v cestovnom ruchu, ja stráviť toľko rokov v kontakte s turistami tak sa to nesnažím zo seba vypísať, ale rovno začnem fetovať a smiať sa bez príčíny. Ľuďom jebe. Na dovolenke obzvlásť.

Siniša celkom trefne popisuje črty jednotlivých národov. Slovákov, Čechov, Nemcov, všetkých, ktorí považuju Jadran za svoj.

Bolo celkom milé zdvihnúť hlavu od knihy a porovnávať text s realitou. Ako keby to písal za mojím chrbtom a podsúval mi teplé stránky z tlačiarne.

Zapíjal som to točeným pivom a ticho si grgal pod slnečené okuliare.

Túto literárnu idylu mi rozbila česká rodinka, ktorá sa dovalila na pláž s obrovským plastovým kufrom a obrovským slimákom zmotaných karimatiek.

Priestorovo zabrali len kúsok ale hlukom im patrila celá pláž. Vrieskali po sebe, ale čo mi vyslovene liezlo na nervy bolo, že furt něco řešili. Áno, more je slané. Áno táto, táto kamenistá pláž nie je pohodlná pre bosé nohy. Áno mámo, včera bolo lepšie počasie.

Jebem im pičku materinu!

Do uší som si natrepal hudobné štuple a český hurviak prehlušil poctivým rockom. Mal čo robiť.

Rýchlo som si nalistoval stať, ktorá charakterizovala českú povahu. Siniša musí poznať túto rodinu osobne, písal o nej tie najmenšie detaily.

Neprekvapilo ma, keď z plastového kufra začali vyťahovať chlieb, reďkovky a paštéty. Mali všechno sebou.

Pláž plná chorvátov a talianov, ktorí jú mlčky odovzdali českej rodinke.

Jebiga!

Rovnošata

Na križovatke som zastal vedľa bieleho autobusu s nezvyklo málo oknami. Klimatizácia mi fúkala do tváre studený vzduch. Na oplátku slnko cez sklo udieralo neúprosnými lúčmi. Cez posledné tmavé okno autobusu sa von pozerala čerstvo oholená tvár bez výrazu a záujmu. Len sa pozerala. Čelo opieral o sklo, okolo sa vytvoril zarosený oblak. Mali sme rovnaké farby. Ja menžestrové sako a on väzenský mundúr. Tmavomodrá.

Mykol som bradou dohora. Akože neverbálna otázka:

“Čo chceš?”

Naďalej pozeral von bez záujmu. Podľa blikajúcich modrých majákov na autobuse ho neviezli domov. Aj keď, to domov bude musieť pár rokov nazývať. Človek si zvykne aj na žriatie hovna. Tak čo sa opúšťa.

Začal som artikulovať na plnú hubu bez toho aby som vydával zvuk:

“Bude dobre.”

Autobus sa pomaly rozbehol. Ja som čakal na svoju zelenú. Nespúšťal som z neho oči. Naďalej ma ignoroval.

Keď som prišiel do kancelárie, čakala ma už sekretárka. Bol čas na poobednú fajku. Bez slov sa dala do práce. Sliny jej tiekli po brade prúdom. Trvalo mi to nezvyklo dlho. Začudovane gúľala očami. Na celom orálnom sexe je najlepší ten moment, keď sa žena pozrie dohora a má ho zatlačený po koreň v mandliach. Bezmocný pohľad cez obrovské vyvalené oči. Vyvalené preto, že sa nevedia nadýchnuť.

Teraz som tie jej veľké zelené oči nevnímal. Stále mi naskakoval ten väzenský mundúr. Len natiahnutý na sebe som ho mal ja a vo vlhkej cele sa odohrával orálny sex. Tváre boli rozmazané. Nevedel som rozoznať či som fajčený alebo fajčiaci. Potriasol som hlavou. Tváre sa vyjasnili.

Zeleonočka prehltla a s úsmevom odklopkala vo svojich vysokých podpätkoch. Minisukňu mala vytiahnutú do polovice šuniek. Mala celkom milé tangáče. Tmavomodré. 

Noha prehodená cez nohu

Zostal som sedieť pred obchodom. Na jej pokyn. Dobre vie, že nakupovanie niektorých zbytočností do domácnosti nezvládam. Nervozita mi okamžite vyryje medzi oči dve hlboké brázdy a zúži mi pery na dva tenké pásiky.

Využíval som reklamnú kampaň výrobcu kožených sedačiek. Rozvalil som sa najpohodlnejšie ako som vedel a spustil mojú druhú najobľúbenejšiu aktivitu. Očumovanie ľudí. Bez tmavých okuliarov na očiach som ich bez hanby skenoval od hlavy k päte, najzaujímavejšie partie som si prezrel zpredu, zboku, zozadu. Všelijakí ľudia chodia po tejto zemi. Hanblivky pri zistení, že sú takto obkukávané dokážu nepozorovane pridať do kroku. Iné typy spomalia, nech si to vychutnám.

Ešte skôr ako mi naskočilo o koho ide, prebleskla mi hlavou otázka ako sa zachovať. Pozerať do blba a tváriť sa, že ho nevidím, alebo s úsmevom pozdraviť a snažiť sa veľmi rýchlo spomenúť kto to je a odkiaľ ho poznamám?

Nedal mi šancu na rozhodovanie, okamžite sa pri mne pristavil. Spoznal som ho, a porozumel som tomu zmätku vo svojej pamäti. Za tých pár rokov čo som ho nevidel, narástol dvojnásobne do šírky a zmenšil sa o polovicu. Guľatú hlavu mu zdobila lesklá plešina. Pôvodné blonďavé brčkavé kadere mu už svietili iba z očí. Večný chuligán. Pár prázdnych viet, každý sme si pri nich mysleli to svoje. Na ťahu ukončiť rozhovor bol on, pochopil a znovu vykročil.

Zťažka som sa znovu posadil. Minulý týždeň som zažil podobný šok. Hlas som spoznal ale známu postavu som nevidel. Ani tie oči ho neprezradili. Efekt bol totiž presne opačný. Z pekne vykŕmeného manažéra sa stal vešiak na príliš veľké handry, ktoré nosil ešte pred pár týždňami tesne napasované. Takto schudúť sa dá iba v jednom prípade. Potvrdil mi to a vyzeral byť vyrovnaný so situáciou. Veď čo sa budeme priečiť osudu.

Z týchto úvah ma vyrušilo mávanie igelitkou pred očami. Kúpila všetko čo sme potrebovali. Menštruačné vložky a odličovacie tampóny.

Plynutie času je relatívne, teraz sa vlečie

Je to únavné a otravné. Mám zlomené rebrá. Nedá sa to zafixovať žiadnou sadrou, zrastie sa to do 5 týždňov. Len tak navoľno. 5 týždňov bolesti. Úplne sa desím keď ma v nose začne štekliť na kýchnutie. Všetko čo som na to dostal, je 100 tabletiek ibalginov. Také pekné priemyselné balenie. Žeriem to ako lentilky, neviem sa bez toho ani vyspať.

Zajtra sa definitívne nafetujem nejakým silnejším svinstvom, nech z tej slnečnej nedele niečo mám.

Vynutena dovolenka

Cudnu dobu zijeme. Znami kolabuju na poziadanie. Infarkty rovesnikov ma uz neprekvapuju.

Tesne nad ranom mi vola pekna kurvisko. To, ze je pekna som zistil az neskor. Ked som sa dival ako sa jej hompalaju tie velke prirodne kozy. Ja som ho drzal nohy, ona za ruky a niesli sme ho pred bytovku. Ona len v tangacoch a bielom tielku.

Jeblo ho pri sulozi. Vytukal moje cislo a strcil jej telefon do ruky. Nevladal ani hovorit. Presne som vedel co robit. Vsetko, len aby manzelka nezistila kde a s kym sa mu to stalo. Nezistila a chodi ho denne pozerat do nemocnice. Vzorna rodina.

Tak som si vyhodnotil, ze je nacase dat si kratky odfuk. Zmizol som na predlzeny vikend k moru, vypnuty telefon, notebook zostal doma. Mam spalenu plesinu.

Dnes rano som ten notebook zapol. E-maily mi nacitavalo asi 10 minut. Vymazal som vsetky naraz, notebook zaklapol a skonstatoval, ze predlzeny vikend je malo.

O dva tyzdne spravim dalsi pokus. Ak budem volat v cudnu hodinu, pri telefone je kurvisko, zdvihnite ju, vie presne co ma robit.

V banke

Klasické doobedia v pondelok. Kalendár plný na prasnutie. Červenou svieti povinný úverový výbor. Bankári v oblekoch na mieru, v zasadačke za milióny. Nesnažím sa zapadnúť, som predsa zákazník. Musia zvládnuť rifle, aj keď im to nevonia. Krčia nosy.

Lámem ľady. Vyťahujem iPhone, ťuknem na galériu, fotky otočím ich smerom a hovorím:

“Chlapci toto som jebal tento víkend. Vy čo?”

Chlapci na seba chvíľu vyjavene zazerajú, pohľad sa im ustáli na generálovi. Riaditeľko nelení, pritiahne si môj iDiot bližšie, založí okuliare na blízko a pochvalne mľaskne. Mlčky vytiahne svoj telefón, pozrie na mňa ponad rám okuliarov:

“Dajte mi na ňu číslo.”

Chlapci uvoľnene zašumia. Číslo si pýtajú až poobede. Mailom.