Piatkové dusno

Zase som sa zobudil uprostred noci. Za posledné dni sa mi to nestalo prvý krát. Budím sa s pocitim, že niekto nado mnou stojí a pozoruje ma. Vyletím z postele pripravený mu jednu vraziť medzi oči. Vždy máchnem do prázdna. Dnes to bolo horšie. Stál pri mojej posteli s veľkým obnaženým mäsiarskym nožom v ruke. Prestal som dýchať a snažil sa zachytiť zvuk jeho dychu, či je naozaj tu. Siluetu som videl zreteľne. S bojovým výkrikom som sa vrhol naproti ostriu a rozpleštil som sa na dlážke. Samozrejme nikto pri posteli nebol. Asi by som mal navštíviť vykladačku snov alebo psychiatra.

Ráno som sa zobudil viac unavený ako som večer liezol do postele. Tak aj vyzeral ranný tréning, vrece som rukavicami len hladkal. Pot sa však zo mňa lial v potokoch. Kruhy pod očami sa mi zväčšovali. Na tie som prišiel v holičovom kresle pri pohľade do zrkadla. Kaderníčka ma zasväcovala do svojho osobného života, rozišla sa dnes ráno o šiestej a predsa je v robote. Vyjadril som jej spoluúčasť ale stále som veľmi pozorne sledoval pohyby strihacej mašiny na mojej hlave. Čo keď by sa príliš rozcítila.

Ani som nevedel ake prominentné kaderníctvo navštevujem. A to prosím v petržalskom paneláku. Ako veľká voda sa dojebal pán tanečník, Modrovský. Nespoznal som ho hneď. Známy ksicht, neznáma postava. Až potom ma osvietilo, ešteže čítam ráno na hajzli Nový čas.

Odignoroval čakajúcich sediacich pánov a začal sa usmievať na nudiacu sa slečnu v dámskej časti kaderníctva. Tá ho s výkrikom “Ahóóój!” zdrapla pod pazuchu a začala obrábať nožnicami.

Moja rozídená len povzdychla:
“Ukazuje sa tu pravidelne, lebo sem chodieva Adela. Určite mu neberie telefón, tak ju chce akože stretnúť náhodou.”

Asi mala pravdu, lebo odchádzal s rovnakými vlasmi ako prišiel. Sa mi aspoň zdalo. Bohvie čo s ním kaderníčka robila.

Pri odchode som zaregistroval potetovaného chalana. Aj ten mi bol povedomý. Kurva ale je tá Petržalka zdedinovatá. Osvietilo ma celkom rýchlo, DNA. Celkom dobrý hip-hop produkuje. V utorok 23.8. na pláži pod Ufom, sa dá zažiť znovu. S kapelou naživo, normálne rockové bubny, gitara a ani to tým repovaním nekurví. Oplatí sa, už som zažil toto leto, pojdem tam znovu na jedno čapované bahno.

Potný režim

Posledných pár mesiacov som čítal len literatúru faktu. Teda príbehy kuriev, feťákov a masových vrahov. Trochu mi to zúžilo obzory. Zahryzol som sa do Borisa Viana, na Pohode som si kúpil toto útle dielo. Ešte, že mám taký pevný hryz a dokonalý chrup. Prvých pár strán som sa musel brutálne sústrediť až som sa spotil, alebo byť tak trochu ožratý aby som tomu rozumel. Borisko totiž píše pod vplyvom LSD. Čisté halucinácie.

Jednu vec ovládam na tomto svete dokonale. Potenie. Spotím sa aj niekoľko krát do dňa. Chrbát mi zvhlne ako prvý, na tričku sa objavia malé mokré mapy, najvýraznejšie sú pod ceckami. Vreckovkou si vždy najskôr utriem čelo, potom mierne nadvihnem tričko na bruchu a poutieram si záhyby pod prsiami. Po tomto akte môžem vreckovku žmýkať. Handry mám večer nasiaknuté soľou, krčím ich ako papier. Aj zvuk pri tom vydávajú podobný.

Pot ma oblieva pri každej príležitosti. Aj včera. Skoro som karosériu prepotil od prekvapenia. Vyfajčila ma totiž taxikárka. Cestou domov. Ako službu naviac. Taxameter bežal samozrejme ďalej. Ale aj tak. Dobrá firma!

Zhovorčivosť

Je to tak dva mesiace čo ma frajerka vyjebala zo svojho bytu. Áno znášam to dobre, ďakujem za opýtanie. Len jedna vec ma sere. Pri tejto sťahováckej akcii guľový blesk som niekde zapatrošil svoje obľúbené slúchadlá do iPodu. Mám ich viacero, ale tieto som mal najradšej. Mali popiči basovú linku, až mi chlpy na zátylku ježilo. Dobrého zvuku sa nechcem vzdať, ja mám vlastne rád len dobré veci.

So zaštupľovanými ušami môžem lepšie pozorovať okolie. Izolujem sa a kochám sa. Teplý predavač mi síce musel na rukách ukázať koľko platím za tričko, ale obkukol som ho dokonale. Manikúra, vyleštené nechty. Košeľa rozpnutá do pol hrude. Na prsiach silno zarastal. Asi sa holil nasucho, na každom oholenom chlpe sa mu spravil jebák. Celú hruď mal posiatu bielymi vyrážkami, nadojil by tak pol deci. A aj tak mal v piči a tú prúžkovanú košeľu si nezapol.

Ja by som najradšej po svete chodil takto hluchý. Ľudia buď trepú pičoviny alebo ojebávajú. Kto to má furt počúvať. Osobne väčšinu času držím hubu, keď nemám čo povedať, šetrím slinami. Ako malé dieťa som súvislého slova nepovedal a ženské cecky som dostal do huby úplne automaticky. Pribúdajúcim vekom treba začať vyprávať ale vážiť slová. Za dobrú reč znovu cecky do papule, za spackanú po papuli.

Zaradiť sa

Podľahol som čaru tmavých áut. Keď je takto teplo musím vždy chvíľu počkať. Naštartujem len s jednou rukou načiahnutou do toho horúceho pekla, klímu vyhulím naplno, zavriem auto a čakám kým trochu vychladne.

Nebolo sa kam schovať, tak som nervózne obiehal okolo vrčiaceho auta a hľadal najbližší tieň. Pod tým jediným stromom sa schovávala mladučká blondínka venčiaca psa. Mala len vrch plaviek a kratučké, belasé elasťáky do polovice šuniek, bola naostro. Medzi týmito dvoma kúskami oblečenia sa týčilo obrovské, špicaté a nahé tehotenské brucho. Povera tuším hovorí, že v špicatom je chlapec. Dlho som z nej nemohol spustiť zrak, pôsobila na mňa vulgárne nahá. Vypuklé brucho bolo na nej to najintímnejšie a aj tak to vystatovala okolitému svetu. Dosť ledabolo, výraz tváre zračil opovrhnutie všetkým naokolo. Keď zistila, že na ňu čumím, opovrhnutie obrátila mojim smerom.

Nedávno som takto obzeral jednu ryšaňu. Chodievala na obedy pravidelne, vždy v rovnakom čase. Vlasy mávala zvlášte zachuchvalcované a vypnuté dohora. Pôsobila na mňa živočíšne. Ako žena pri jebačke, ktorá sa nehanbí. Prežíva emócie nahlas a vôbec tento hlasový prejav neregistruje. Rád som sa na ňu pozeral, začal som chodiť na obedy v rovnakom čase. Chutilo mi. Dostal som chuť aj na ňu. Počkal som na ňu na chodníku.

Myslím, že sa schyľovalo k dažďu lebo pridala do kroku. Ledva som sa stihol predstaviť, slušnosť káže začať predstavením sa, pozrel som jej do očí. Boli zelené. A prečítal som si odpovede na svoje otázky, ktoré som sa chystal položiť. Všetky boli záporné. Vetu som dokončil a rozmýšľal ako to tento človek spravil, poslal ma dopiče a nepovedal ani slovo.

Vanda piča nebude, vždy písala s vkusom. Jej krátky test ako zistiť svoju kvalitatívnu triedu som si nerobil, veď ženy tú svoju aj tak nemajú napísanú na čele. Klamú telom, očami a o rečiach ani nehovorím. A vôbec, úspechy podľa návodu nudia.

Radosť

Nájdi dva rozdiely. Festival Pohoda 2011. Už čoskoro.

O umení

Mám rád ľudí ktorým nerozumiem. Nerozumiem ich práci. Väčšinou sa to týka umelcov. Ich výtory viem zhodnotiť jedným slovom, kokotina. Zainteresovaná väčšina však upadá do mdlôb obdivu. Občas sa snažím pochopiť, málokedy ma to drží dlhšie. Viem sa neskutočne rýchlo nadchnúť a rovnako rýchlo schladnúť.

Čítal som od nej krátky článok. Článku som nerozumel, lebo bol o architektúre. Ale zaujala ma profilová fotka a jej meno. Mala ho neslovenské a chlapské. Vyzerala však totálne žensky. Časopis som zroloval a búchal ním po stole v rytme melódie z rádia. Rozmýšľal som ako ju spoznať osobne. Nápad za trochu peňazí, spravil som architektonickú súťaž. Trochu dosť peňazí.

Po vyhodení prebytočných návhov sa dostala do finále, takže musela prísť svoj výtvor prezentovať osobne. Kurevsky sa mi páčila. Oblečená bola inak ako tie naše kancelárske krásky a predsa zvodne. Zapamätal som si vyholenú ľavú polovicu hlavy, tetovanie na lebke a čierne lodičky na veľmi vysokom opätku s otvorenou špičkou. Mali červenú podrážku. S podrážkou jej ladili nalakované nechty na nohách. Ale čo bolo hlavné, úplne spievala! Ona tomu čo hovorila, dokonale verila. Nerozumel som jej ani hovno a to ma bavilo. Komisiu som večer presvedčil, že musí vyhrať. Nech ju mám dôvod stretnúť ešte raz oficiálne a vychutnať si jej profesionálnu úchylku.

Na ďalšie stretnutie prišla mastná. Mastné vlasy, mastná pleť a reči o peniazoch v mastných výškach. Dupkala nohou a žiadala urýchlene vyplatenie výhernej odmeny. Žiaden záujem o rozvíjaní diela. Peniazom rozumiem a neznášam ich. Neznášam všetkých, ktorí o nich dokážu rozprávať. Nenávidím tých, ktorí si ich pýtajú. Do riti ju už musela poslať sekretárka, ja som zo zasadačky odišiel v polovici niektorej jej vety. Ako rýchlo viem schladnúť, takým istým tempom sa mi vie človek zhnusiť.

Včera som sa bol najesť v blízkej pizzerke. Ešte nedávno tam robili skvelé pizza dogy. Už nerobia. Celý podnik nabral známy bratislavský smer. Smerom do hajzlu. To isté sa stalo aj s obsluhou. Pár minút ignorácie, potom naveľa prišlo aj žrádlo na stôl. Pri platení som hodil na stôl bankovku a povedal:

“To je dobre.”

Bolo to z pohodlnosti nebabrať sa s mincami a z nutkania opustiť tento lokál bez straty ďalšieho času. To sprepitné nebolo až také veľké. Ale obe čašníčky na mňa úctivo kričali cez celý podnik:

“Dovidenia!”

Keby som nemal ženskú spoločnosť, tak by ma za ďalších pár mincí aj vyfajčili.

Najlacnejšie by ma vyšla nejaká španielska kurva. Tiež by som nič nerozumel a dokázala by mi robiť úplne hnusné veci, len čo by mi ich zbadala na očiach. Mám ich viac ako karpín.

Poľovníci

Dobre nám na tom posede bolo. Viedli sme chlapské reči. Sople utierali do poľovníckych kabátov, mastné ruky od klobások do modrých monterok. On mal obuté flip flopy, veľké a špinavé nechty často zarýval do drevenej podlahy keď menil polohu. Bol som vďačný za svoje plátené tenisky, v tých jeho šľapkách by som zamrzol. V rohu sme mali opreté guľovnice, ktoré sme kde tu priložili ku kalným očiam a rozhliadli sa po okolí. Či náhodou nie je po čom vystreliť. Zver sa nám však vyhýbala.

Bolo to tým, že sme tie reči viedli dosť nahlas a už druhý deň vkuse. Len nad ránom sme zdriemli. Bolo zima. Schúlili sme sa každý sám do seba, nohy vtiahli hlbšie pod lavicu, ruky zarazili viac pod pazuchy a zvesili hlavy. Prvé ostré ranné lúče prenikli sklopenými viečkami a vyzvali nás na pokračovanie debaty.

Šťali sme rovno z posedu, snažili sme sa neomočiť rebrík. Veď sa ho budeme chytať rukami keď pôjdeme dolu. V tej jeho kožke musel voľakedy riadny kokot prebývať, teraz už len otriasal kus zbytočnej kože. Mal na to vek. Poučoval ma o stromoch, ako veľmi sú podobné ľuďom.

Tie na kraji lesa sú najsilnejšie. Od mala sú namáhané vetrom, korene majú najhlbšie a najširšie. Nie sú však ktovieako pekné. Sú ošklbané, pokrútené, vzrastom menšie. Zato tie v húšti lesa, to sú inak rozmaznané košaté nádhery. Stačí však aby sa do nich lepšie oprel vietor a padajú ako zápalky. S ľuďmi je to podobné. Keď dostávajú po papuli od narodenia, tak sa len otrasú a tešia sa na ďalšie ráno. Vymaznaní jedinci, stále stojaci za nejakou širokou sukňou však nevedia vyriešiť samostatne žiadnu otázku.

Tak som sa ho opýtal čo za strom som ja. Odpil si výdatne domoviny, fľašu mi podal. Umasteným kabátom si utrel bradu. Nachvíľu sa zamyslel, počkal kým si odpijem. Hlavou mi kývol nech si dám ešte jednu. Fľašu som prevrátil, oči otočil k nebu, ohryzok mi poskočil. K oku som priložil guľovnicu a sledoval čistinu, ktorú zalievalo stále vyššie postavené ranné slnko. Niektoré veci si radšej vypočujem bez očného kontaktu.

“Vyrastal si v kompletnej rodine, chránený od okolitého sveta. Poznal som rodičov, snažili sa. Na kraj lesa nepatríš. Keď sa však do teba oprie hocaký vietor nepadneš, ani konáre ti nedoláme, žiadne totiž nemáš. Si bezcitný pahýľ.”

Z lesa vybeli mladé srnky. V kríži ďalekohľadu som si prezeral ich biele fľaky. Jedna sa mi obzvlášť zapáčila. Bola najopatrnejšia zo všetkých. Dlho vetrila kým vybehla celým telom z húštiny. Aj potom sa nepásla, ako keby dávala na ostatné pozor. Zadržal som dych, pušku si pevnejšie oprel o plece. Pomaly som tlačil na spúšť. Srnčiu hlavu som mal presne v strede kríža. Nakoniec to bude jednoduchý cieľ. Spúšť mi dávala čoraz väčší odpor, ešte stotina milimetra.

Puška cvakla naprázdno. Oprel som ju znovu do rohu. Chytil stále otvorenú fľšu domoviny, uznanvlivo pokýval hlavou, vytiahol z puzdra nôž a opýtal sa:

“Tak pahýľ hovoríš?”

Že nám ženy ukradli pred odchodom z domu všetky náboje sme zistili už včera, ale aj tak sme si robili zárezy do konára, kto koľko toho zastrelil.

Istota

Pár krát ma to už v živote napadlo. Ukončiť to. Seknúť s tým a pobrať sa inam. Jedno ako sa to nazve, nebo, peklo, oný svet. Ako správny sráč som vždy uvažoval nad smrťou bezbolestnou. Mám sa totiž kurevsky rád a neviem si ubližovať. Druhú a asi poslednú vec, ktorú mám rád, je život. Preto som stále tu.

Cupital som do krčmy. Teplo začalo byť, na terase sa dalo sedieť, bolo treba prebrať zásadné veci. Veď som sa tam vyše týždňa neukázal. Stretol som ho pri kostole. Postával pod krížom, prešľapoval na mieste. Cez plece mal prehodené zmotané horolezecké lano. V modrých montérkach a starých bagandžiach. Károvaná flanelová košeľa s vysúkanými rukávmi. Mozoľnatou rukou vystrelil špak. Hlavou mi kývol na pozdrav.

Ja som rovno spustil:

“Kam s tým lanom?”

“Obesiť sa idem.”

Uchechtol som sa. Vždy zajebával nezmysly keď ho čakala ťažká robota. Teraz som to tipoval na prípravu dreva. Vždy v hore trávil pol roka. Drevo hotoval, hríby zbieral, zver pozoroval, les ho bavil.

“Netrep kokotiny a poď na pivo.”

Pokrčil plecami a išiel. Robota počká a nepokazí sa. Prebrali sme všeky podstatné záležitosti. Ako ten oberchuj Fico schudol, isto má čas užívať si čo nakradol. Ako si tá krava Radičová každé ráno prečíta denník SME a podľa toho riadi krajinu. Dali sme pár pív, na záver potvrdili našu pravdu borovičkou a šli spať. Krásna noc to bola, jasná, plná hviezd. Ani psy tak neštekali ako zvyknú. Dobre som sa vyspal.

Ráno som ho už nestretol. Musel sa s tým lanom vybrať ešte za svitania. Obesil sa na kríži za dedinou. Špičkami bagandží hladil vrcholky stebiel vysokej trávy. Mal ich mokré od rosy. Lano na drevenom kríži vŕzgalo.

Niečo pre oko

Fľaša dobrého červeného prebúdza zmysly, preciťuje myšlienky a nedopovedané slová. Aj medzi riadkami hovoreného slova dokážem čítať. Samozrejme aj pivo má také účinky, len po ňom musím ísť často čúrať. Nebaví ma vstávať od stola. Ak ma spoločnosť nudí, tak sa zdvihnem a odídem.

Filmy premietané v bežných kinách sú o piči. Poznám len bežné kiná, už ani neviem či existujú kinokluby. Z netu sa dajú stiahnuť tiež len pičoviny rotujúce v kinách. Ale je na to liek. Ako spraviť z konzumu subkultúru. Ísť do kina s dobrým červeným. Fľaštička na jeden film stačí. Pre jedného. Pre partičku radšej demižónik.

Ide o kultúru tak sa nechľastá rovno z fľaše. Zvonivý stopkový pohár v jednej ruke, v zadnom vrecku nohavíc vývrtka, v druhej ruke fľaštička. Trhači lístkov nepovedia nič, mne nikdy, stačí keď obočie stiahnem nižšie ako bežne. Úvodné titulky oslávim puknutím vyťahovaného korku. Štupeľ nehádžem po ceckani o dva rady nižie. Po naliatí do pohára fľašu znovu uzatváram. Hádžem až keď mám dopité. Aj keď by som jej radšej zaštupľoval vagínu a nie korkom. Hod vychádza na záverečnú scénu. Aspoň si baba uvedomí, že ide len o film, prebudím ju zo sna.

Naposledy som bol však v pomykove. Buď už veľa znesiem alebo to bola taká pičovina, že ani demižónik pre jedného by do toho hollywoodského braku nevniesol hlbšiu myšlienku.

Bez chlastu, normálne na triezvaka odporúčam niečo od Xaviera Dolana, chalanisko má tuším len 22 rokov, fičí však na tučnej kvalite.

Jednosmerka

Jednosmernú cestu väčšinou zablokuje nejaký chuj čo nevie parkovať. Nepomôže ani sklopenie späťákov. Vtedy si prajem vlastniť starú ladu kombi, na predok by som si navaril z hrdzavých lešenárskych trubiek ochranný rám. Taký aký majú dnešné tereňáky na prednej maske z masívneho chrómu s vysokým leskom.

Zle odpílené a neopracované trubky by mi trčali do strán a zle zaparkované autá by som páral. Roztrhal by som im dvere až po vnútorný tapacírung. By som naučil tých zkurvysynov odstavovať autá.

Dnes mi jednosmerku zablokoval cigáň. Tlsté hovado. Takú obéznu sviňu som ešte na vlastné oči nevidel. On mi tú cestu neblokoval naschvál. Knísal sa krajom, svojim tempom a mojím smerom. Bol hore bez. Veľké ovisnuté cecky, na hrudi ani chlp. Pod očami mal tmavé kruhy. Opasok silno zarezaný do brušiska. Obnosené nohavice. Na plochých nohách zodraté kožené sandále. Fučal.

Aj teraz som si prial ladu s lešenárskymi trubkami. Rozpáral by som mu ten jeho bachor. Babka mi totiž spomínala, že ľudský tuk je úplne žltý. Babka bývala pri vlakovej stanici. Občas pokrájalo nejakého ožrana. Babka však mala strašnú fantáziu, neradno jej bolo veriť. Preto jej neverím ani ten žltý ľudský tuk. Dostal som strašnú chuť sa presvedčiť na vlastné oči.

Cigán odbočil k miestnej krčme. Láska k chlastu mu zachránila život, aspoň na dnes. Chodím tade totiž často.

Na rýchlom obede

Obed som strávil s tričkom prilepeným na chrbát. V spotených dlaniach sa mi šmýkal príbor s drevenými rúčkami. Horúca polievka mi nechutila. Z ďalšieho už mali len špagety. Cesnakom napáchnutý taliansky dych vanie už z každej slovenskej reštaurácie. Pizza a cestoviny, ukáže mi reštiku kde to nemajú v ponuke.

Špagety boli v nejakej červenej omáčke. Chutila po rybacine, asi konzervovaný tuniak. Obedové menu nemá byť chutné ale lacné, prebleskla mi hlavou základná poučka každého bratislavského gastronóma. Už druhá vidlička, ktorú som opatrne nakrúcal v tanieri vyprskla. Ako inak mojím smerom. Na belasom tričku sa vytvorila hnedastá škvrna, nepomohlo ani pičovanie ani urýchlené prikladanie papierového obrúska.

Ja mám na tie špagety v poslednom čase nejakú smolu. Toť nedávno v jednom hoteli, Banská Štiavnica, pýšiaci sa v názve aj slovom Grand. K obedu som si dal špagety aglio olio. Trochu olivového oleja, cesnak, chilli. Na tom sa hádam nedá nič pojebať.

Čašníčka si zapisovala objednávku a úplne samozrejme sa ma spýtala:

“K tým špagetám chcete kečup alebo tatarku?”

Trochu som potriasol hlavou, asi mi dobre nerozumela, niekedy zle artikulujem.

“Ja som chcel špagety aglio olio.”

“Veď áno. Kečup alebo tatarku?”

Ako som povedal, taliansky dych vanie z každej reštaurácie. Ale občas má pekne skazený chrup a ten smrad sa nedá vydržať.

Leto začalo

Sedel som na móle, spustené nohy mi viseli tesne nad nízkou hladinou jazera. Mierny vetrík čeril pokojnú hladinu, malé vlnky mi občas oblizli podrážky tenisiek obutých naboso. Vo veľkej dvojlitrovej fľaši od coca-coly som mal namiešaný radler. Spravili mi ho v neďalekom dedinskom výčape. Taký ktorému nikotínom smrdia aj vonkajšie omietky.

Na doskách móla sa ozval šľapot ťažkých bosých nôh. Nahá medvedia postava v plátených, fľakatých trenírkach. Trochu prešedivené strnisko, plešina v rozkvete. Prisadol si bez slov, musel byť oveľa vyšší ako ja, nohy si namočil po členky. Malú fajku si začal napchávať trávou. Pár krát potiahol, dlho zadržal dych, očervenel v tvári, vyfúkol nosom. Trochu ho začalo naťahovať na kašľanie. Tlejúcu fajku opatrne odložil bokom, stúpajúci dym vialo mojim smerom. Pekne mi to voňalo.

Mólo sa znovu rozkmitalo. Bežalo po ňom prostovlasé dieťa, dievča. Kraťasy a tričko. Pod tričkom sa ešte nerysovali prsia, len bradavky mala vystúpene. Mohlo to byť zimou. Na rukách mala dlhé nechty, na nohách ich mala nalakované. Veľké hnedé oči plné otázok.

Všimol si, že si ju obzerám.

“Moja dcéra.”

Uznanlivo som prikývol hlavou a trochu si odpil z radlera.

“V škole je najlepšia, na telocviku ju nepredbehne žiaden chlapec. Ani starší. Včera chytila dve ryby. Nemusel som ísť do Tesca kupovať večeru. Chodí na tanečnú. Mám zarámové fotky keď bola nalíčená na súťaži. Vyzerala ako dvadsaťročná dospelá žena.”

Vypol som zvuk. Hodnú chvíľu pokračoval v tomto zmätku pozitívnych vlastností jeho dcéry. Uložených za sebou bez ladu a skladu. Zaujalo ma niečo iné. Čím viac o nej rozprával, tým silnejšie sa črtala jeho erekcia pod plátenými trenkami. Keď stíchol bol dokonale tvrdý. Dcéra stála za ním držala ho oboma rukami za chlpaté ramená. Vyklepal fajku do jazera. Ryby sa zdvihli zo dna, priblížili k potrave na hladine. Jedna z nich skusmo prehltla plávajúce zbytky marihuany. Ako napovel zmizli všetky v hlbočine.

Bez opýtania si odpil z mojej fľaše. Postavil sa. Chytil dcéru za ruku a kráčali preč. Erekcia sa mu stále týčila dopredu. Kanón pripravený na výstrel. Smutno som pozrel na poloprázdnu fľašu. Tento zbytok chlastu mi nebude stačiť aby som to pochopil.

S rukami za hlavou

Je to pár dní čo som ležal pohodlne rozvalený na lehátku, ruky som mal prekrížené za hlavou. Takto som si ju zdvíhal, aby som lepšie videl. Bledomodré spodky ladili s bielym posteľným prádlom. Trochu fúzatá chorvátka mi holila ľavé stehno. Na sucho, modrou jednorázovou žiletkou s dvomi čepieľkami. Chlpy na nohe pukotali ako odskakovali.

Chorvátka prestala, spýtavo sa pozrela na chlapa, ktorý stál pri mojej druhej nohe. Ten uznanlivo pokyvoval hlavou. Začali sa spolu rozprávať, veľmi rýchlo a po chorvátsky. Nerozumel som takmer nič. Rukami som si stále tlačil hlavu hore a kochal sa ako majstrovsky to chorvátka zvládla. Tí dvaja nado mnou zvyšovali kadenciu a silu reči. Viditeľne sa začínali hádať.

Zahriakol ich nakrátko vystrihaný blonďák, ktorý práve vošiel do dverí. Bez slov ku mne prikročil a začal si prezerať moje ľavé stehno. Ja som sa díval do jeho tváre, sledoval pohyb očí a čakal na pohyb pier, nech sa aj on vyjadrí.

Usmial sa na mňa a rozhodol. Stehno sa zašívať nebude. Mal som prísť v noci keď som si ho rozdrapil, teraz je už neskoro. Rana sa zahojí aj sama ale jazvu budem mať excelentnú. Ako sa na chlapa patrí. Chlap musí mať zjazvené telo a dušu. Niečo ako tetovanie.

Drn drn

Mám novú úchylku, používam drn drn. Odborník by povedal tyčový mixér. V polohe turbo však pri krátkom stlačení spraví Drn! Pri dvojnásobnom krátkom stlačení spraví Drn! Drn!

Mixujem všetko čo mi príde pod ruky. Nič nežerem v aranžovanom stave na tanieri, obloha, príhola, pekne uložené mäso. Nič také, zo všetkého spravím hnačku v miske. Aby som to mohol cucať slamkou. Mám totiž zlomenú sánku. Dostal som po hube a nevykryl som to, starnem a som pomalý.

Naspäť k sračkám. Ako čistá fekalistická pochúťka vyzerá zmixovaný hamburger z McDonaldu, trochu lepšie sú na tom rozsekané oravské syrové korbáčiky. Ale aj tak odporúčam nekukať a len cucať. Jak kurva pri fajke.

Kurvy majú totiž pasákov. A sme pri tom, prečo musím používať drn drn. Kruh sa uzavrel. Svet je kurva jednoduchý.