O umení

Mám rád ľudí ktorým nerozumiem. Nerozumiem ich práci. Väčšinou sa to týka umelcov. Ich výtory viem zhodnotiť jedným slovom, kokotina. Zainteresovaná väčšina však upadá do mdlôb obdivu. Občas sa snažím pochopiť, málokedy ma to drží dlhšie. Viem sa neskutočne rýchlo nadchnúť a rovnako rýchlo schladnúť.

Čítal som od nej krátky článok. Článku som nerozumel, lebo bol o architektúre. Ale zaujala ma profilová fotka a jej meno. Mala ho neslovenské a chlapské. Vyzerala však totálne žensky. Časopis som zroloval a búchal ním po stole v rytme melódie z rádia. Rozmýšľal som ako ju spoznať osobne. Nápad za trochu peňazí, spravil som architektonickú súťaž. Trochu dosť peňazí.

Po vyhodení prebytočných návhov sa dostala do finále, takže musela prísť svoj výtvor prezentovať osobne. Kurevsky sa mi páčila. Oblečená bola inak ako tie naše kancelárske krásky a predsa zvodne. Zapamätal som si vyholenú ľavú polovicu hlavy, tetovanie na lebke a čierne lodičky na veľmi vysokom opätku s otvorenou špičkou. Mali červenú podrážku. S podrážkou jej ladili nalakované nechty na nohách. Ale čo bolo hlavné, úplne spievala! Ona tomu čo hovorila, dokonale verila. Nerozumel som jej ani hovno a to ma bavilo. Komisiu som večer presvedčil, že musí vyhrať. Nech ju mám dôvod stretnúť ešte raz oficiálne a vychutnať si jej profesionálnu úchylku.

Na ďalšie stretnutie prišla mastná. Mastné vlasy, mastná pleť a reči o peniazoch v mastných výškach. Dupkala nohou a žiadala urýchlene vyplatenie výhernej odmeny. Žiaden záujem o rozvíjaní diela. Peniazom rozumiem a neznášam ich. Neznášam všetkých, ktorí o nich dokážu rozprávať. Nenávidím tých, ktorí si ich pýtajú. Do riti ju už musela poslať sekretárka, ja som zo zasadačky odišiel v polovici niektorej jej vety. Ako rýchlo viem schladnúť, takým istým tempom sa mi vie človek zhnusiť.

Včera som sa bol najesť v blízkej pizzerke. Ešte nedávno tam robili skvelé pizza dogy. Už nerobia. Celý podnik nabral známy bratislavský smer. Smerom do hajzlu. To isté sa stalo aj s obsluhou. Pár minút ignorácie, potom naveľa prišlo aj žrádlo na stôl. Pri platení som hodil na stôl bankovku a povedal:

“To je dobre.”

Bolo to z pohodlnosti nebabrať sa s mincami a z nutkania opustiť tento lokál bez straty ďalšieho času. To sprepitné nebolo až také veľké. Ale obe čašníčky na mňa úctivo kričali cez celý podnik:

“Dovidenia!”

Keby som nemal ženskú spoločnosť, tak by ma za ďalších pár mincí aj vyfajčili.

Najlacnejšie by ma vyšla nejaká španielska kurva. Tiež by som nič nerozumel a dokázala by mi robiť úplne hnusné veci, len čo by mi ich zbadala na očiach. Mám ich viac ako karpín.