Daleko od brehu

Mal som ju prehnutu cez zabradlie vyletnej lode na zadnej palube, myslim, ze nas bolo vidiet len z kapitanskeho mostika, usudzoval som to podla pohladu, ktory na mna upieral kormidelnik pri veceri. Vrazal som jej ho do skatule, jedina zenska na lodi, vecne ozrata kucharka. Cez to zabradlie som ju neprehol ani tak ja, ako sa zavesila sama ked potrebovala grcat po dlhej noci s ostatnymi clenami posadky. Znechutene som ho vytiahol a spytal sa jej masturbuje hasiacim pristrojom. Nabral som v ustach trochu slin, potiahol nosom sople, jazykom to vsetko zmiesal a naflusal jej rovno na ritny otvor, nic sa neda robit, mam rad tesne skatulky a ine male diery. V zadku som bol hotovy razdva. Myslim, ze sa vobec nezobudila.

Vecerali sme cerveny melon. Nechutne teply cerveny melon. Vsetky melony boli uskladnene v otvorenych prepravkach na streche kormidelnikovej budy, ktora sa tycila vysoko nad vsetkymi palubami. On bol vysoko aby na vsetko videl, melony boli vysoko, aby boli blizsie k slnku. Takto dozrievali. Pred vyplavanim sme ich nakladali polozrele, teraz hrozilo, ze podlahnu skaze, vsetky dozreli naraz. Mavali sme ich kazdy den, aspon jeden krat. Kormidelnika v tej jeho kabine nikto nevidel, on videl vsetkych. Nikto nevidel ako si pravidelne berie melon za melonom, vyreze do nich taku akuratnu dieru a potom tie prezrete melony, od priameho slnka horuce aj vnutri, trtka. Melony plne semena, zreleho semena. Niet nad vyzivnu stravu, na lodi je tvrda praca, chlapi potrebuju jest, zvlast ked je kucharka furt namol a posledne dni aj nezvestna.

Kazdy dostaval po melone vetry. Prdeli sme vsade a dlho. Nikto nepatral po pricine, nuda startuje kreativitu. Po case sme skusali morzeovku, na konci plavby sme sa uz ani nerozpravali, prdeli sme si prikazy a ine milostne vyznania. Namornici su tvrdi chlapi, ktori si vystacia bez slov. Dolezite su ciny a skutky. Chodili sme s holymi zadkami a vysiacimi gulami, nohavice skreslovali prdene slova a prichadzalo k nedorozumeniam, inac si tie natrhnute chlapske zadky, ktore kazde rano musel zasivat doktor neviem vysvetlit.

Tvare neboli podstatne, zrazu bol dolezity vyzor zadku. Zadky sa holili, zadky sa opalovali, zadky sa kremovali. Zarastene tvare, spinave nechty na rukach, zarastene nechty a hnisajuce prsty na nohach, nikoho to neprekvapovalo, neprispustny bol vsak spinavy a neoholeny zadok. Visiaci kusok toaletneho papiera bola spolocenska blamaz.

Koniec plavby sa blizil, nechcel som ho, mal som pocit, ze zazivame vyvoj noveho spolocenskeho druhu, nove smerovanie ludstva, predbiehame dobu. Na brehu mavali velkymi bielymi vreckovkami rodinni prislusnici, matky drziace v jednej ruke fracka, ktory jej siaha ledva po kolena, v druhej ruke si pritiska na prsnik ineho fracka, ktory jej ten cecok saje, az sa zadusa. Nastal zmatok, kazdy zacal hladat dlho nepouzivane nohavice, zadky sa stratili. Zavladla uniformita, kosele vyblednute slnkom, nohavice ziariace novotou. Nastalo smutne lucenie a kucharku som odviazal od radiatora vo svojej kajute.

Pod podiom

V piatok neskory vecer, vlastne je uz sobotne rano. Fajcime na balkone, ona len v tricku, v tme svieti jej neopaleny zadok. Mlcime skoro celu cigaretu, s poslednym slukom sa ma spytala:
„Co budes robit zajtra?“
Oci mi pozeraju do prazdna, mam ich zastrete hmlou, lebo uz snivam, vraciam sa myslienkami na predchadzajuce rocniky, kontury prijemenych zazitkov ziskavaju zive farby.
„Pojdem na Pohodu.“
Nedovercivo sa ku mne obratila, vyfukla mi dym do tvare, vidiac, ze to naozaj myslim vazne, chytila ma za ruku a zatiahla do postele. Znovu na mna vyliezla so slovami, aby ma zajtra nic nenapadlo pri pohlade na tie polonahe sestnastky.

Bolo ich tam ako maku, rozne postavicky. Chvilu som sa tesil z pohladu na ne, viac som si vsak vychutnaval naramok tej spravnej farby, ktory mi otvaral vsetky dvere a vacsinu produkcii som odsledoval z beckstejdzu.

Takto som sa pripravil aj Risa Mullera, zvedavost mi nedovolila nechat si ujst jeho vystupenie, hlavne kvoli reciam co sa sirili, ze chalan je uplne odrovnany. Ked sa vypotacal na podium, napadlo mi len jedno slovo, Troska. Pojebany pavuk s velkym bruchom, dlhe a chude koncatiny, trasuce sa ruky, este viac traslavy hlas. Prislo mi ho luto, obzrel som sa na okolitych ludi, ci maju tie iste pocity.

Riso zrazu prestal existovat, ked som na meter od seba zbadal Ju. Bal som sa pohnut, aby som neodvial ten pocit, ktory vanul od nej a ja s mojou podstatou som reagoval. Nechcel som prist o tento okamih. Ludia vsak zacali tej Troske na podiu tlieskat a Troska sa zacala pokusat o spev. Zufale. Pocit odfuklo, bol prec a mne zostala len spomienka na jej utlu siju vykukajucu spoza hrdzavych kadier.

Celou cestou domov som driemal v aute a nemohol som sa zbavit jedinej myslienky, Mastalir, ty lucky bastard.