V banke

Klasické doobedia v pondelok. Kalendár plný na prasnutie. Červenou svieti povinný úverový výbor. Bankári v oblekoch na mieru, v zasadačke za milióny. Nesnažím sa zapadnúť, som predsa zákazník. Musia zvládnuť rifle, aj keď im to nevonia. Krčia nosy.

Lámem ľady. Vyťahujem iPhone, ťuknem na galériu, fotky otočím ich smerom a hovorím:

“Chlapci toto som jebal tento víkend. Vy čo?”

Chlapci na seba chvíľu vyjavene zazerajú, pohľad sa im ustáli na generálovi. Riaditeľko nelení, pritiahne si môj iDiot bližšie, založí okuliare na blízko a pochvalne mľaskne. Mlčky vytiahne svoj telefón, pozrie na mňa ponad rám okuliarov:

“Dajte mi na ňu číslo.”

Chlapci uvoľnene zašumia. Číslo si pýtajú až poobede. Mailom.

Jarná únava

Slnko mi svietilo do očí. To pravé jarné. Neúprosne ostré. Zrak rozmaznaný zimným šerom sa bránil žmúrením. Na číňana.

Uši mi však fungovali dokonale. Včera som si ich čistil. Odmietla mi ich totiž vylizovať pri sexe. Ani som sa jej nečudoval, keď som si v nich trochu pošpáral vatovými tyčinkami. Žltých hrudiek na rozdávanie.

Dlho sa dokážem protivným rečiam brániť úškrnom. Pribúdajúcimi pičovinami, ktoré mi vniknú do zvukovodu sa úškrnok mení na kŕčovitý úškľabok. Potom vybuchnem. Na hulváta, diplomacia sa mi minula pre pár rokmi. Bude to tým, že stretávam samých sebe podobných. Hovädá.

Skončila svoj vyčítavý monológ a nedopitú kávu nechal na stole. Mlčky som ju ochutnal. Príliš veľa žlče.

S hlavou v dlaniach som si zanadával:

“Nech si konečne zajebe, piča. Je to s ňou na nevydržanie.”

Silné jarné lúče vybehli spoza osamoteného mraku. Osvietili ma a ústa roztiahli do konečne úprimného úsmevu.

“Zajebať si pojdem ja. Pomáha to zvyšovať imunitu. Nielen voči nepojebaným pičiam.”