Jarná únava

Slnko mi svietilo do očí. To pravé jarné. Neúprosne ostré. Zrak rozmaznaný zimným šerom sa bránil žmúrením. Na číňana.

Uši mi však fungovali dokonale. Včera som si ich čistil. Odmietla mi ich totiž vylizovať pri sexe. Ani som sa jej nečudoval, keď som si v nich trochu pošpáral vatovými tyčinkami. Žltých hrudiek na rozdávanie.

Dlho sa dokážem protivným rečiam brániť úškrnom. Pribúdajúcimi pičovinami, ktoré mi vniknú do zvukovodu sa úškrnok mení na kŕčovitý úškľabok. Potom vybuchnem. Na hulváta, diplomacia sa mi minula pre pár rokmi. Bude to tým, že stretávam samých sebe podobných. Hovädá.

Skončila svoj vyčítavý monológ a nedopitú kávu nechal na stole. Mlčky som ju ochutnal. Príliš veľa žlče.

S hlavou v dlaniach som si zanadával:

“Nech si konečne zajebe, piča. Je to s ňou na nevydržanie.”

Silné jarné lúče vybehli spoza osamoteného mraku. Osvietili ma a ústa roztiahli do konečne úprimného úsmevu.

“Zajebať si pojdem ja. Pomáha to zvyšovať imunitu. Nielen voči nepojebaným pičiam.”