Dobre sa najest

Ten napad ist este o tretej rano do Harleya nebol najlepsi. Zenske ritky sa v ringu vrteli. Muzske tvare sa tvarili tvrdo a dolezito. Nic sa nezmenilo. Z barmana srsali skusenosti, nestihol som sa ani zvalit na barovy pult a uz nalieval. Nepovedal som mu ani slovo, druhym poharikom sa vsak uz trafil do mojich chuti.

Hned ako som sa zobudil, asi tri poobede, som dostal chut na strasnu zranicu. Nieco hnusne mastne, cholesterolom nadopovane, co mi dostatocne zatazi zaludok aby nemal cast vymyslat sprostosti. Natiahol som sa znovu do handier ledabolo porozhadzovanych po celom byte, nasiel som ich podla cigaretoveho puchu. Smrdiet, byt otrhany, ruky so spinavymi nechtami, vyzor , za ktory by sa nemusel hanbit ziaden bezdomovec, dava zaruku anonymity. Ludia znechutene pokrcia nosom, odvratia pohlad, prehliadaju tieto individua, ktore im naburavaju ideal zivota, ktoremu stale veria. Chodit do roboty, zarabat, splacat, este viac zarabat, este viac splacat. Ti spinavi tento cirkus nezvladli, prestali pre platiacu vasinu existovat.

Tieto filozoficke dristy ma napadli minuly tyzden, ked som videl fajcit jedneho bezdomovca druhemu, celkom verejne. Myslim, ze som si to vsimol jediny. Ostatni nalesteni, vyzehleni a vyvonani jedinci tym smerom ani len nezavadili pohladom.

V mekaci som si nechal nalozit plnu tacku. Ked ma jebne, aspon budem vediet z coho. Nechcel som si hned zahnusit knihu, ktoru som mal pri sebe, tak som tlacil, oblizoval si mastne prsty a zazeral dookola. V celej miestnosti boli ludia taki rovnaki. Jedna vekova uroven, jedna uroven obezity. Rosolovite telicka, hnusne tlste zadky s prvymi naznakmi zenskych oblin. Cecky, ktore nenarastli z mliecnych zliaz ale z prebujnenych zasob podkozneho tuku. Kratke a tucne prstiky sa im sikovne prehrabavali v papierovych vrecuskach s hranolkami. Vytahovali ich, tak ako to robia sliepky s cervikmi a pchali si ich pazravo do ustociek.

Tie tucne individua srsali sebavedomim. Tu boli doma, tu boli medzi svojimi, vo svojom zivle. Tieto scestne myslienky som pripisal este poloopitemu mozgu a radsej sa dal do citania knihy, kym som dopil dvojitu kavu. Vonku ma prekvapil chladny vietor, potlapkal ma ladovou rukou po krizoch. A zaroven som z neho vytriezvel. Lebo deti uz neboli viac sebavedome. Rovno z mekacu sa rozbehli do nablizko zaparkovanych aut. Hlavu sklonenu, pozerali si len na spicky rychlo prepletajucich tenisiek.

Zastavil som sa a poobzeral namiesto nich. Ti dvaja bezdomovci tam boli znovu. Chlastali krabicove vino, drzali sa okolo pliec, opierali sa navzajom o hlavy, vlasy zlepene do chumacov sa im zliali do jednej masy. Ten nizsi mal stale rozopnuty poklopec.

Zalubena zaba

Toto pocasie sa zblaznilo. Prisla znovu jar. Stromy pucia, ludia behaju v kratkych rukavoch. Rano som takto zamysleny stupil na zabu, dost velku hnusobu. Neviem kde tu nabrala. V novembri. Vyzerala byt dezorientovana, ale to bolo asi tym, ze som jej pristupenim zlomil zadnu nohu. Lavu.

Na tej dalsej sa snazila odskackat volakam prec. Skakala skoro dokola. Ako v tom vtipe. Janko nepobehuj stale dokolecka, lebo ti pribijem aj druhu nozicku. Chytil som ju do ruky, ci sa jej da nejak pomoct. Bud ma osrala od strachu alebo co to spravila, celu dlan som mal plnu mazlaveho sajrajtu.

Zlomenina bola otvorena, trcala jej miniaturna kost, ktora natrhla zelenkavu kozu. Zelenkava koza odstavala, priam si pytala chytit a potiahnut. Tak som chytil a potiahol. Cuduj sa svete, islo to. Zacal som ju drat z koze. Zaziva. Islo to jednym tahom, len v okoli oci som musel byt opatrnejsi, lebo sa trhala. Furt na mna vypucala oci, jak zaba.

Kozu som si nechal. Zabu som pustil na slobodu. Zi a nechaj zit. Trochu sa triasla. Mozno tou zimou. Ved by sa patrilo. Zaba, v novembri.