Obed som strávil s tričkom prilepeným na chrbát. V spotených dlaniach sa mi šmýkal príbor s drevenými rúčkami. Horúca polievka mi nechutila. Z ďalšieho už mali len špagety. Cesnakom napáchnutý taliansky dych vanie už z každej slovenskej reštaurácie. Pizza a cestoviny, ukáže mi reštiku kde to nemajú v ponuke.
Špagety boli v nejakej červenej omáčke. Chutila po rybacine, asi konzervovaný tuniak. Obedové menu nemá byť chutné ale lacné, prebleskla mi hlavou základná poučka každého bratislavského gastronóma. Už druhá vidlička, ktorú som opatrne nakrúcal v tanieri vyprskla. Ako inak mojím smerom. Na belasom tričku sa vytvorila hnedastá škvrna, nepomohlo ani pičovanie ani urýchlené prikladanie papierového obrúska.
Ja mám na tie špagety v poslednom čase nejakú smolu. Toť nedávno v jednom hoteli, Banská Štiavnica, pýšiaci sa v názve aj slovom Grand. K obedu som si dal špagety aglio olio. Trochu olivového oleja, cesnak, chilli. Na tom sa hádam nedá nič pojebať.
Čašníčka si zapisovala objednávku a úplne samozrejme sa ma spýtala:
“K tým špagetám chcete kečup alebo tatarku?”
Trochu som potriasol hlavou, asi mi dobre nerozumela, niekedy zle artikulujem.
“Ja som chcel špagety aglio olio.”
“Veď áno. Kečup alebo tatarku?”
Ako som povedal, taliansky dych vanie z každej reštaurácie. Ale občas má pekne skazený chrup a ten smrad sa nedá vydržať.
1 komentár:
Typické. Žideka na nich!:)
A to sa koľkokrát zabavím, keď čítam jedlá pre vegetariánov. Šunkou a kuracím mäsom sa to tam len tak hemží, zvyšok je vysmážaný syr, vysmážané šampiňóny a vysmážaný karfiol alebo brokolica.
A že prečo Taliani nie sú obézni zo svojej kuchyne a my áno, keď jeme tú ich kuchyňu:)
Zverejnenie komentára