Istota

Pár krát ma to už v živote napadlo. Ukončiť to. Seknúť s tým a pobrať sa inam. Jedno ako sa to nazve, nebo, peklo, oný svet. Ako správny sráč som vždy uvažoval nad smrťou bezbolestnou. Mám sa totiž kurevsky rád a neviem si ubližovať. Druhú a asi poslednú vec, ktorú mám rád, je život. Preto som stále tu.

Cupital som do krčmy. Teplo začalo byť, na terase sa dalo sedieť, bolo treba prebrať zásadné veci. Veď som sa tam vyše týždňa neukázal. Stretol som ho pri kostole. Postával pod krížom, prešľapoval na mieste. Cez plece mal prehodené zmotané horolezecké lano. V modrých montérkach a starých bagandžiach. Károvaná flanelová košeľa s vysúkanými rukávmi. Mozoľnatou rukou vystrelil špak. Hlavou mi kývol na pozdrav.

Ja som rovno spustil:

“Kam s tým lanom?”

“Obesiť sa idem.”

Uchechtol som sa. Vždy zajebával nezmysly keď ho čakala ťažká robota. Teraz som to tipoval na prípravu dreva. Vždy v hore trávil pol roka. Drevo hotoval, hríby zbieral, zver pozoroval, les ho bavil.

“Netrep kokotiny a poď na pivo.”

Pokrčil plecami a išiel. Robota počká a nepokazí sa. Prebrali sme všeky podstatné záležitosti. Ako ten oberchuj Fico schudol, isto má čas užívať si čo nakradol. Ako si tá krava Radičová každé ráno prečíta denník SME a podľa toho riadi krajinu. Dali sme pár pív, na záver potvrdili našu pravdu borovičkou a šli spať. Krásna noc to bola, jasná, plná hviezd. Ani psy tak neštekali ako zvyknú. Dobre som sa vyspal.

Ráno som ho už nestretol. Musel sa s tým lanom vybrať ešte za svitania. Obesil sa na kríži za dedinou. Špičkami bagandží hladil vrcholky stebiel vysokej trávy. Mal ich mokré od rosy. Lano na drevenom kríži vŕzgalo.