Konecne riesenie

Nahodne, nevinne stretnutie po rokoch. Poplacali sme sa po ramenach, dali kratku uvodnu rec o starych casoch, pospominali vsetky novinky. Vypucali brucha, komu stihlo narast vacsie. Ukazali si mobily, kto ma drahsi. Ukradomky pozorovali hodinky na zapasti, to bol skutocny ukazovatel kam to ten druhy dotiahol. Len tak medzi recou nadhodil poznamku, ci by som nemal zaujem. Len som sa zasmial, na toto ja uz davno nie som. V prievane panujucemu v miestnosti mi skoro ta jeho ponuka vyfucala z hlavy. Nanestastie len skoro.

Vecer sa mi zacala v hlave ozyvat coraz hlasnejsie, neskor pridala basy a ubrala vysky. Lomcovala a dunela celym telom, kazdy nerv sa mi triasol pri jej ozvene. Prichytil som sa ako sa prechadzam v kuchyni. Ruky zopnute za chrbatom, brada opreta na prsiach. Sest krokov tam, celom vzad, sest krokov naspat. Pozrel som sa na nastenne hodiny. Styri rano.

Nikdy neviem co chcem. Zivotne ciele menim castejsie ako zenske v posteli. Apon sa nenudim, len zacinam v tom celom mat trochu chaos. Jak ten chlpaty bezdomovec fackoval rano pred kontajnermi o generaciu starsiu bezdomovkynu a vykrikoval nieco v zmysle:
„Keby si radsej miesto mna porodila vrece krumplov!“