Pod podiom

V piatok neskory vecer, vlastne je uz sobotne rano. Fajcime na balkone, ona len v tricku, v tme svieti jej neopaleny zadok. Mlcime skoro celu cigaretu, s poslednym slukom sa ma spytala:
„Co budes robit zajtra?“
Oci mi pozeraju do prazdna, mam ich zastrete hmlou, lebo uz snivam, vraciam sa myslienkami na predchadzajuce rocniky, kontury prijemenych zazitkov ziskavaju zive farby.
„Pojdem na Pohodu.“
Nedovercivo sa ku mne obratila, vyfukla mi dym do tvare, vidiac, ze to naozaj myslim vazne, chytila ma za ruku a zatiahla do postele. Znovu na mna vyliezla so slovami, aby ma zajtra nic nenapadlo pri pohlade na tie polonahe sestnastky.

Bolo ich tam ako maku, rozne postavicky. Chvilu som sa tesil z pohladu na ne, viac som si vsak vychutnaval naramok tej spravnej farby, ktory mi otvaral vsetky dvere a vacsinu produkcii som odsledoval z beckstejdzu.

Takto som sa pripravil aj Risa Mullera, zvedavost mi nedovolila nechat si ujst jeho vystupenie, hlavne kvoli reciam co sa sirili, ze chalan je uplne odrovnany. Ked sa vypotacal na podium, napadlo mi len jedno slovo, Troska. Pojebany pavuk s velkym bruchom, dlhe a chude koncatiny, trasuce sa ruky, este viac traslavy hlas. Prislo mi ho luto, obzrel som sa na okolitych ludi, ci maju tie iste pocity.

Riso zrazu prestal existovat, ked som na meter od seba zbadal Ju. Bal som sa pohnut, aby som neodvial ten pocit, ktory vanul od nej a ja s mojou podstatou som reagoval. Nechcel som prist o tento okamih. Ludia vsak zacali tej Troske na podiu tlieskat a Troska sa zacala pokusat o spev. Zufale. Pocit odfuklo, bol prec a mne zostala len spomienka na jej utlu siju vykukajucu spoza hrdzavych kadier.

Celou cestou domov som driemal v aute a nemohol som sa zbavit jedinej myslienky, Mastalir, ty lucky bastard.