O umení

Mám rád ľudí ktorým nerozumiem. Nerozumiem ich práci. Väčšinou sa to týka umelcov. Ich výtory viem zhodnotiť jedným slovom, kokotina. Zainteresovaná väčšina však upadá do mdlôb obdivu. Občas sa snažím pochopiť, málokedy ma to drží dlhšie. Viem sa neskutočne rýchlo nadchnúť a rovnako rýchlo schladnúť.

Čítal som od nej krátky článok. Článku som nerozumel, lebo bol o architektúre. Ale zaujala ma profilová fotka a jej meno. Mala ho neslovenské a chlapské. Vyzerala však totálne žensky. Časopis som zroloval a búchal ním po stole v rytme melódie z rádia. Rozmýšľal som ako ju spoznať osobne. Nápad za trochu peňazí, spravil som architektonickú súťaž. Trochu dosť peňazí.

Po vyhodení prebytočných návhov sa dostala do finále, takže musela prísť svoj výtvor prezentovať osobne. Kurevsky sa mi páčila. Oblečená bola inak ako tie naše kancelárske krásky a predsa zvodne. Zapamätal som si vyholenú ľavú polovicu hlavy, tetovanie na lebke a čierne lodičky na veľmi vysokom opätku s otvorenou špičkou. Mali červenú podrážku. S podrážkou jej ladili nalakované nechty na nohách. Ale čo bolo hlavné, úplne spievala! Ona tomu čo hovorila, dokonale verila. Nerozumel som jej ani hovno a to ma bavilo. Komisiu som večer presvedčil, že musí vyhrať. Nech ju mám dôvod stretnúť ešte raz oficiálne a vychutnať si jej profesionálnu úchylku.

Na ďalšie stretnutie prišla mastná. Mastné vlasy, mastná pleť a reči o peniazoch v mastných výškach. Dupkala nohou a žiadala urýchlene vyplatenie výhernej odmeny. Žiaden záujem o rozvíjaní diela. Peniazom rozumiem a neznášam ich. Neznášam všetkých, ktorí o nich dokážu rozprávať. Nenávidím tých, ktorí si ich pýtajú. Do riti ju už musela poslať sekretárka, ja som zo zasadačky odišiel v polovici niektorej jej vety. Ako rýchlo viem schladnúť, takým istým tempom sa mi vie človek zhnusiť.

Včera som sa bol najesť v blízkej pizzerke. Ešte nedávno tam robili skvelé pizza dogy. Už nerobia. Celý podnik nabral známy bratislavský smer. Smerom do hajzlu. To isté sa stalo aj s obsluhou. Pár minút ignorácie, potom naveľa prišlo aj žrádlo na stôl. Pri platení som hodil na stôl bankovku a povedal:

“To je dobre.”

Bolo to z pohodlnosti nebabrať sa s mincami a z nutkania opustiť tento lokál bez straty ďalšieho času. To sprepitné nebolo až také veľké. Ale obe čašníčky na mňa úctivo kričali cez celý podnik:

“Dovidenia!”

Keby som nemal ženskú spoločnosť, tak by ma za ďalších pár mincí aj vyfajčili.

Najlacnejšie by ma vyšla nejaká španielska kurva. Tiež by som nič nerozumel a dokázala by mi robiť úplne hnusné veci, len čo by mi ich zbadala na očiach. Mám ich viac ako karpín.

Poľovníci

Dobre nám na tom posede bolo. Viedli sme chlapské reči. Sople utierali do poľovníckych kabátov, mastné ruky od klobások do modrých monterok. On mal obuté flip flopy, veľké a špinavé nechty často zarýval do drevenej podlahy keď menil polohu. Bol som vďačný za svoje plátené tenisky, v tých jeho šľapkách by som zamrzol. V rohu sme mali opreté guľovnice, ktoré sme kde tu priložili ku kalným očiam a rozhliadli sa po okolí. Či náhodou nie je po čom vystreliť. Zver sa nám však vyhýbala.

Bolo to tým, že sme tie reči viedli dosť nahlas a už druhý deň vkuse. Len nad ránom sme zdriemli. Bolo zima. Schúlili sme sa každý sám do seba, nohy vtiahli hlbšie pod lavicu, ruky zarazili viac pod pazuchy a zvesili hlavy. Prvé ostré ranné lúče prenikli sklopenými viečkami a vyzvali nás na pokračovanie debaty.

Šťali sme rovno z posedu, snažili sme sa neomočiť rebrík. Veď sa ho budeme chytať rukami keď pôjdeme dolu. V tej jeho kožke musel voľakedy riadny kokot prebývať, teraz už len otriasal kus zbytočnej kože. Mal na to vek. Poučoval ma o stromoch, ako veľmi sú podobné ľuďom.

Tie na kraji lesa sú najsilnejšie. Od mala sú namáhané vetrom, korene majú najhlbšie a najširšie. Nie sú však ktovieako pekné. Sú ošklbané, pokrútené, vzrastom menšie. Zato tie v húšti lesa, to sú inak rozmaznané košaté nádhery. Stačí však aby sa do nich lepšie oprel vietor a padajú ako zápalky. S ľuďmi je to podobné. Keď dostávajú po papuli od narodenia, tak sa len otrasú a tešia sa na ďalšie ráno. Vymaznaní jedinci, stále stojaci za nejakou širokou sukňou však nevedia vyriešiť samostatne žiadnu otázku.

Tak som sa ho opýtal čo za strom som ja. Odpil si výdatne domoviny, fľašu mi podal. Umasteným kabátom si utrel bradu. Nachvíľu sa zamyslel, počkal kým si odpijem. Hlavou mi kývol nech si dám ešte jednu. Fľašu som prevrátil, oči otočil k nebu, ohryzok mi poskočil. K oku som priložil guľovnicu a sledoval čistinu, ktorú zalievalo stále vyššie postavené ranné slnko. Niektoré veci si radšej vypočujem bez očného kontaktu.

“Vyrastal si v kompletnej rodine, chránený od okolitého sveta. Poznal som rodičov, snažili sa. Na kraj lesa nepatríš. Keď sa však do teba oprie hocaký vietor nepadneš, ani konáre ti nedoláme, žiadne totiž nemáš. Si bezcitný pahýľ.”

Z lesa vybeli mladé srnky. V kríži ďalekohľadu som si prezeral ich biele fľaky. Jedna sa mi obzvlášť zapáčila. Bola najopatrnejšia zo všetkých. Dlho vetrila kým vybehla celým telom z húštiny. Aj potom sa nepásla, ako keby dávala na ostatné pozor. Zadržal som dych, pušku si pevnejšie oprel o plece. Pomaly som tlačil na spúšť. Srnčiu hlavu som mal presne v strede kríža. Nakoniec to bude jednoduchý cieľ. Spúšť mi dávala čoraz väčší odpor, ešte stotina milimetra.

Puška cvakla naprázdno. Oprel som ju znovu do rohu. Chytil stále otvorenú fľšu domoviny, uznanvlivo pokýval hlavou, vytiahol z puzdra nôž a opýtal sa:

“Tak pahýľ hovoríš?”

Že nám ženy ukradli pred odchodom z domu všetky náboje sme zistili už včera, ale aj tak sme si robili zárezy do konára, kto koľko toho zastrelil.

Istota

Pár krát ma to už v živote napadlo. Ukončiť to. Seknúť s tým a pobrať sa inam. Jedno ako sa to nazve, nebo, peklo, oný svet. Ako správny sráč som vždy uvažoval nad smrťou bezbolestnou. Mám sa totiž kurevsky rád a neviem si ubližovať. Druhú a asi poslednú vec, ktorú mám rád, je život. Preto som stále tu.

Cupital som do krčmy. Teplo začalo byť, na terase sa dalo sedieť, bolo treba prebrať zásadné veci. Veď som sa tam vyše týždňa neukázal. Stretol som ho pri kostole. Postával pod krížom, prešľapoval na mieste. Cez plece mal prehodené zmotané horolezecké lano. V modrých montérkach a starých bagandžiach. Károvaná flanelová košeľa s vysúkanými rukávmi. Mozoľnatou rukou vystrelil špak. Hlavou mi kývol na pozdrav.

Ja som rovno spustil:

“Kam s tým lanom?”

“Obesiť sa idem.”

Uchechtol som sa. Vždy zajebával nezmysly keď ho čakala ťažká robota. Teraz som to tipoval na prípravu dreva. Vždy v hore trávil pol roka. Drevo hotoval, hríby zbieral, zver pozoroval, les ho bavil.

“Netrep kokotiny a poď na pivo.”

Pokrčil plecami a išiel. Robota počká a nepokazí sa. Prebrali sme všeky podstatné záležitosti. Ako ten oberchuj Fico schudol, isto má čas užívať si čo nakradol. Ako si tá krava Radičová každé ráno prečíta denník SME a podľa toho riadi krajinu. Dali sme pár pív, na záver potvrdili našu pravdu borovičkou a šli spať. Krásna noc to bola, jasná, plná hviezd. Ani psy tak neštekali ako zvyknú. Dobre som sa vyspal.

Ráno som ho už nestretol. Musel sa s tým lanom vybrať ešte za svitania. Obesil sa na kríži za dedinou. Špičkami bagandží hladil vrcholky stebiel vysokej trávy. Mal ich mokré od rosy. Lano na drevenom kríži vŕzgalo.

Niečo pre oko

Fľaša dobrého červeného prebúdza zmysly, preciťuje myšlienky a nedopovedané slová. Aj medzi riadkami hovoreného slova dokážem čítať. Samozrejme aj pivo má také účinky, len po ňom musím ísť často čúrať. Nebaví ma vstávať od stola. Ak ma spoločnosť nudí, tak sa zdvihnem a odídem.

Filmy premietané v bežných kinách sú o piči. Poznám len bežné kiná, už ani neviem či existujú kinokluby. Z netu sa dajú stiahnuť tiež len pičoviny rotujúce v kinách. Ale je na to liek. Ako spraviť z konzumu subkultúru. Ísť do kina s dobrým červeným. Fľaštička na jeden film stačí. Pre jedného. Pre partičku radšej demižónik.

Ide o kultúru tak sa nechľastá rovno z fľaše. Zvonivý stopkový pohár v jednej ruke, v zadnom vrecku nohavíc vývrtka, v druhej ruke fľaštička. Trhači lístkov nepovedia nič, mne nikdy, stačí keď obočie stiahnem nižšie ako bežne. Úvodné titulky oslávim puknutím vyťahovaného korku. Štupeľ nehádžem po ceckani o dva rady nižie. Po naliatí do pohára fľašu znovu uzatváram. Hádžem až keď mám dopité. Aj keď by som jej radšej zaštupľoval vagínu a nie korkom. Hod vychádza na záverečnú scénu. Aspoň si baba uvedomí, že ide len o film, prebudím ju zo sna.

Naposledy som bol však v pomykove. Buď už veľa znesiem alebo to bola taká pičovina, že ani demižónik pre jedného by do toho hollywoodského braku nevniesol hlbšiu myšlienku.

Bez chlastu, normálne na triezvaka odporúčam niečo od Xaviera Dolana, chalanisko má tuším len 22 rokov, fičí však na tučnej kvalite.

Jednosmerka

Jednosmernú cestu väčšinou zablokuje nejaký chuj čo nevie parkovať. Nepomôže ani sklopenie späťákov. Vtedy si prajem vlastniť starú ladu kombi, na predok by som si navaril z hrdzavých lešenárskych trubiek ochranný rám. Taký aký majú dnešné tereňáky na prednej maske z masívneho chrómu s vysokým leskom.

Zle odpílené a neopracované trubky by mi trčali do strán a zle zaparkované autá by som páral. Roztrhal by som im dvere až po vnútorný tapacírung. By som naučil tých zkurvysynov odstavovať autá.

Dnes mi jednosmerku zablokoval cigáň. Tlsté hovado. Takú obéznu sviňu som ešte na vlastné oči nevidel. On mi tú cestu neblokoval naschvál. Knísal sa krajom, svojim tempom a mojím smerom. Bol hore bez. Veľké ovisnuté cecky, na hrudi ani chlp. Pod očami mal tmavé kruhy. Opasok silno zarezaný do brušiska. Obnosené nohavice. Na plochých nohách zodraté kožené sandále. Fučal.

Aj teraz som si prial ladu s lešenárskymi trubkami. Rozpáral by som mu ten jeho bachor. Babka mi totiž spomínala, že ľudský tuk je úplne žltý. Babka bývala pri vlakovej stanici. Občas pokrájalo nejakého ožrana. Babka však mala strašnú fantáziu, neradno jej bolo veriť. Preto jej neverím ani ten žltý ľudský tuk. Dostal som strašnú chuť sa presvedčiť na vlastné oči.

Cigán odbočil k miestnej krčme. Láska k chlastu mu zachránila život, aspoň na dnes. Chodím tade totiž často.

Na rýchlom obede

Obed som strávil s tričkom prilepeným na chrbát. V spotených dlaniach sa mi šmýkal príbor s drevenými rúčkami. Horúca polievka mi nechutila. Z ďalšieho už mali len špagety. Cesnakom napáchnutý taliansky dych vanie už z každej slovenskej reštaurácie. Pizza a cestoviny, ukáže mi reštiku kde to nemajú v ponuke.

Špagety boli v nejakej červenej omáčke. Chutila po rybacine, asi konzervovaný tuniak. Obedové menu nemá byť chutné ale lacné, prebleskla mi hlavou základná poučka každého bratislavského gastronóma. Už druhá vidlička, ktorú som opatrne nakrúcal v tanieri vyprskla. Ako inak mojím smerom. Na belasom tričku sa vytvorila hnedastá škvrna, nepomohlo ani pičovanie ani urýchlené prikladanie papierového obrúska.

Ja mám na tie špagety v poslednom čase nejakú smolu. Toť nedávno v jednom hoteli, Banská Štiavnica, pýšiaci sa v názve aj slovom Grand. K obedu som si dal špagety aglio olio. Trochu olivového oleja, cesnak, chilli. Na tom sa hádam nedá nič pojebať.

Čašníčka si zapisovala objednávku a úplne samozrejme sa ma spýtala:

“K tým špagetám chcete kečup alebo tatarku?”

Trochu som potriasol hlavou, asi mi dobre nerozumela, niekedy zle artikulujem.

“Ja som chcel špagety aglio olio.”

“Veď áno. Kečup alebo tatarku?”

Ako som povedal, taliansky dych vanie z každej reštaurácie. Ale občas má pekne skazený chrup a ten smrad sa nedá vydržať.

Leto začalo

Sedel som na móle, spustené nohy mi viseli tesne nad nízkou hladinou jazera. Mierny vetrík čeril pokojnú hladinu, malé vlnky mi občas oblizli podrážky tenisiek obutých naboso. Vo veľkej dvojlitrovej fľaši od coca-coly som mal namiešaný radler. Spravili mi ho v neďalekom dedinskom výčape. Taký ktorému nikotínom smrdia aj vonkajšie omietky.

Na doskách móla sa ozval šľapot ťažkých bosých nôh. Nahá medvedia postava v plátených, fľakatých trenírkach. Trochu prešedivené strnisko, plešina v rozkvete. Prisadol si bez slov, musel byť oveľa vyšší ako ja, nohy si namočil po členky. Malú fajku si začal napchávať trávou. Pár krát potiahol, dlho zadržal dych, očervenel v tvári, vyfúkol nosom. Trochu ho začalo naťahovať na kašľanie. Tlejúcu fajku opatrne odložil bokom, stúpajúci dym vialo mojim smerom. Pekne mi to voňalo.

Mólo sa znovu rozkmitalo. Bežalo po ňom prostovlasé dieťa, dievča. Kraťasy a tričko. Pod tričkom sa ešte nerysovali prsia, len bradavky mala vystúpene. Mohlo to byť zimou. Na rukách mala dlhé nechty, na nohách ich mala nalakované. Veľké hnedé oči plné otázok.

Všimol si, že si ju obzerám.

“Moja dcéra.”

Uznanlivo som prikývol hlavou a trochu si odpil z radlera.

“V škole je najlepšia, na telocviku ju nepredbehne žiaden chlapec. Ani starší. Včera chytila dve ryby. Nemusel som ísť do Tesca kupovať večeru. Chodí na tanečnú. Mám zarámové fotky keď bola nalíčená na súťaži. Vyzerala ako dvadsaťročná dospelá žena.”

Vypol som zvuk. Hodnú chvíľu pokračoval v tomto zmätku pozitívnych vlastností jeho dcéry. Uložených za sebou bez ladu a skladu. Zaujalo ma niečo iné. Čím viac o nej rozprával, tým silnejšie sa črtala jeho erekcia pod plátenými trenkami. Keď stíchol bol dokonale tvrdý. Dcéra stála za ním držala ho oboma rukami za chlpaté ramená. Vyklepal fajku do jazera. Ryby sa zdvihli zo dna, priblížili k potrave na hladine. Jedna z nich skusmo prehltla plávajúce zbytky marihuany. Ako napovel zmizli všetky v hlbočine.

Bez opýtania si odpil z mojej fľaše. Postavil sa. Chytil dcéru za ruku a kráčali preč. Erekcia sa mu stále týčila dopredu. Kanón pripravený na výstrel. Smutno som pozrel na poloprázdnu fľašu. Tento zbytok chlastu mi nebude stačiť aby som to pochopil.