Korespondencia

Pisal som si list. Sam sebe. Mal som dovernu chvilku ale zaroven som bol hluchy voci okoliu, nieto este k sebe, seba som ignoroval vzdy. Radsej davam na rady cudzich. Mesiac striedal slnko. Na oblohe pomaly vitazil. Vecerny vietor sa dvihal, dral sa mi pod tricko, ktore mi ledva zakryvalo holu rit. Na papier som si nakladal stale vacsie kusy.

Pod oknom mi prebehla jedna z poslednych nalahko oblecenych zien. Po chodniku vyklepkavala rychly rytmus vysokoch opatkov, v svetle poulicnej lampy sa mihli pekne lytka. Hlasia zhorsenie pocasia, zenske vnady sa schovaju pod uniformitu jesennych handier. Leto je zrazu fuc, zo dna na den. Ako pohlad v jej ociach, mala rada ked som ju pri jebacke poriadne chytil za naliate cecky, pred orgazmom sa jej zvacsili minimalne o cislo, bradavky mierili na plafon. Naposledy ten pohlad zmizol a mackat som mohol ako silno som chcel, nic. Nerozumel som tomu, jedine ma tesilo, ze mi to bolo jedno.

V poslenej dobe nerozumiem uz vobec nicomu. Aj tak som si uz napisal vsetko co som chcel. Pero som hodil na stol, zastavilo sa o svadobny zavoj. Ten mi venovala kamaratova nevesta. Silou mocou chcela aby som chytil svadobnu kyticu. Hodila ju po mne, stihol som sa uhnut. Nasrato mi venovala aspon svoj zavoj. Privonal som k nemu, este aj tyzden po svadbe bol z neho citit slabucky zavan parfemu. Mierne som stvrdol, nevesta bola fakt kus. Kvalitne som si do toho kusku zaclony vyhonil a isiel som spat. Rano ma cakal tazky text.