Drn drn

Mám novú úchylku, používam drn drn. Odborník by povedal tyčový mixér. V polohe turbo však pri krátkom stlačení spraví Drn! Pri dvojnásobnom krátkom stlačení spraví Drn! Drn!

Mixujem všetko čo mi príde pod ruky. Nič nežerem v aranžovanom stave na tanieri, obloha, príhola, pekne uložené mäso. Nič také, zo všetkého spravím hnačku v miske. Aby som to mohol cucať slamkou. Mám totiž zlomenú sánku. Dostal som po hube a nevykryl som to, starnem a som pomalý.

Naspäť k sračkám. Ako čistá fekalistická pochúťka vyzerá zmixovaný hamburger z McDonaldu, trochu lepšie sú na tom rozsekané oravské syrové korbáčiky. Ale aj tak odporúčam nekukať a len cucať. Jak kurva pri fajke.

Kurvy majú totiž pasákov. A sme pri tom, prečo musím používať drn drn. Kruh sa uzavrel. Svet je kurva jednoduchý.

O pchaní do škár

Mal som takú predstavu. Prísť tesne pred záverečnou do obchodného centra, vliezť do prvého obchodu, zastrčiť do škáry platobného terminálu kreditku a za pár sekúnd vyriešiť vianoce. Nezadarilo sa.

Obchoďák vôbec nebol poloprázdny ako som si predstavoval. Hľadeľ som si na špičky dosť špinavých topánok a pomaly kráčal naspäť k autu. Nejak som nemal náladu na tie vymachlené ksichtíky kurvičiek a usmiate tlsté líca ich nabijakov.

Tak trochu natruc som si pustil naplno Rytmusove Zlatokopky, až mi späťáky nadskakovali, do zubov chytil lístok od rampy a pohol sa k východu z podzemnej garáže.

Záverečné v obchodoch spôsobili dlhé kolóny, rampy sa lenivo zdíhali a púšťali autá po jednom. Z dlhých kolón len pomaly ubúdalo. Kyvkajúc hlavou v rytme hudby som stiahol okno a strčil papierovú kartu do čítačky na rampe. V trasúcich späťákoch som s uspokojením konštatoval kurva dlhú šoru. Ten na konci si počká.

Čítačka mi prikázala otočiť kartu. Tak som ju otočil a vrazil znovu do škáry. Čitačka ma nakompromisne vyzvala na ďalšie otočenie karty. Začal som sa cítiť ako na IQ teste. Koľko existuje spôsobov a možností otočenia jednej karty, aby som trafil tú správnu polohu? Dal som ešte niekoľko pokusov.

Trochu sa mi zarosilo čelo nervozitou. Časový limit na bezplatné parkovanie som neprešvihol. Napadla mi jediná možnosť. Zase mám štastie a práve tá moja karta nefunguje. Vyliezol som z auta za povzbudzujúceho trúbenia za mnou stojacich plecháčov. Skúsil som vedľajšiu rampu. Tiež ma vyzval na všetky možné otočenia kartičky a ani jeden nebol správny.

Začal som realizovať najťažšiu úlohu tohto mesiaca. Vycúvať to. Klaksóny v celej podzemnej garážii vyhrávali krásnu kakafóniu. Užíval som si to a presvedčil som sa, že dokážem veľké veci. Aj ten bravčo na tereňáku drahom akom rodinný dom musel cúvnuť.
Docúval som to až k parkovaciemu automatu. Reku vyskúšam, či predsa nechce zaplatiť. Až vtedy mi padol pohľad na logo na kartičke. Obchodné centrum Banská Bystrica a ja ju pchám do škár v Bratislave. Tíško som sadol do auta, zaradil sa naspäť do kolóny a v tom bordeli medzi sedadlami pohľadal správnu kartu.

Budúci víkend mám na pláne vianočné upratovanie. Mal by som začať v aute.

Obraty

Noc to bola jaksapatrí. Upečená mastná hus sa v žalúdku topila v ľahkom bielom víne. Aj keď sa snažila o záchranu, umlčal ju rozbúrený príliv hruškovíc. Tesne nad ránom. Hluk gitary a akordeónu mi brnel v ušiach aj po prebudení.

Pri líhaní do postele neriešila kvantum mejkapu na tvári. Mám rád spontánne a prirodzené ženy. Keďže prirodzené vymreli, vystačím si so spontánnymi herečkami. Nestretol som ešte žiadnu, ktorej by som na to neskočil. Čo žena, to oscarový herec. Dar od boha tomuto plemenu.

Vždy cíti keď sa ráno na ňu pozerám. Aj chrápať môže. Stačí pár sekúnd a rozlepí oko. To vrchné. Na spodnom väčšinou leží. Aj teraz, slina jej tiekla po tvári, na vankúši spravila vlhkú škvrnu. Mejkap zo včera jej sfarbil pod očami obrovské čierne monokle. Ale fakt, že desne veľké. Indián na bojovom chodníku. Snažila sa rozlepiť vrchné oko. Zlepené riasy jej ho odmietali otvoriť. Potiahla do seba vytekajúce sliny, s okom prestala bojovať a takto po slepiačky mi prikázala:
“Obdivuj ma!”

Tak ju žerem.
Dnes som si ju nakrájal do francuzákov.

Cez otvorene okno

Myslim, ze to bolo na Stefana. Kontajnery preplnene vianocnych obalov a krabic. Odpadky sa z nich liali ako z fontan. Smietiari este travili kapustnicu a hladkali sa po vypasenych bachoroch, v strede ktorych svietil uz trhajuci sa pupok. Autom som pomalicky prechadzal okolo kontajnerovych stojisk pri panelakoch, obzeral obrazky na krabiciach a nacenoval. Zda sa mi, ze ta haved panelakova sa ma stale lepsie. Pekne statisice som naratal, len tak bajocko. Potom mi do toho ocka vbehla vytrcajuca prdelka v roztrhanych leginach. Taka sestnastrocna. Aj to prehanam.

Hrabala sa v kontajneroch, uzitocne veci pchala do tesco tasiek. Zastavil som, stiahol okno a chvilu si ju vychutnaval. Dobre tvary. Otocila sa ku mne nahnedla ciganska tvaricka s obrovskymi ciernymi ocami. V nich klud, ziaden strach. Odpovedal som na nevypovedanu otazku:
„Vyfajcis ma? Za pat kil.“

Odpoved vypalila bez vahania, takze o cenu neslo a nemalo zmysel dalej vyjednavat:
„Mam svoju hrdost, kokot.“

Znovu mi vytrcila svoje pozadie a holymi rukami sa dalej prehrabavala vo svojom kralovstve.

Ze to bolo vcera, to viem isto. Poletujuci sneh sa mi zacal lepit na celne sklo ako som sa vliekol domov. Trochu som pridal. Vlocky zacali lietat kolmo na mna, chceli prebodnut. Zaregistroval som ju stojac v minisukni na krajnici, cakajuc na zakaznika. Zacal som brzdit, chcel som hodit kus reci. ABS ma jemne kopalo do chodidla. To ju upozornilo, otocila sa a spravila dva kroky mojim smerom. Sklonila sa. Hlavu mi vopchala do okna na mieste spolujazdca. Minisukna jej vybehla do polovice suniek. V tom momente som si spomenul na vytrcajucu prdelku pri kontajneroch a usetrenych patsto korun vo vrecku.

Polozil som tu istu otazku ako pred tyzdnom:
„Vyfajcis ma? Za pat kil.“
Zamaval som jej dokrkvanou patstokorunou pred ocami, aby videla, ze na to mam.

Znechutene si odfrkla, ako keby musela odpovedat na tu istu otazku uz niekolko krat za den.
„Koruny uz neberiem, plati sa eurami, necitas noviny? Kokot.“

Zmatok

Rozlial som ruzove do vsetkych troch poharov, ruzove je v mode. Babam sa paci jeho farba. Mne sa paci, lebo sa paci babam. Uznanlivo zamlaskali, vyjadrili sa ako prave odbornicky:
„Pekne vino.“

Musel som sa usmiat, je to tiez jedine, co si s tych ochutnavok pamatam.
Chvilu ho povalala na jazyku, pohar polozila pomaly na stol a mierne potocila. Stopy ruzu na jeho okraji smerovali mojim smerom. Preglgla, miernym pohodenim hlavy odhodila ofinu padaujucu do oci:
„Si snob.“

Rysy mi stvrdli, pocul som dobre. Nepotreboval som aby mi to opakovala. Druha stiskala svoj pohar v oboch rukach, oci sklapala do koberca ako keby usilovne studovala jeho vzorku. Potom trochu dvihla pohlad a prikyvla.
„Ano, zmenil si sa.“

Rozputala sa zuriva vymena nazorov. Najskor som si myslel, ze pod pojmom snob si predstavuju nieco ine ako ja. Vyjasnili sme si to, ten pojem pre nas znamenal to iste. Zbytok flase som dopil mlcky sam. Prebavili sa same, nechybal som im.

Vecer som do nej prirazal zozadu z celej sily. Pot sa jej zacal trblietat na chrbtici. Dalsie kropaje potu jej vyrazili na zadku, zachvilu sa jej cele telo rosilo vlhkostou. Moja zurivost sa nasobila. Rucal som. Tesne pred vyvrcholenim som ho vytiahol a vystriekal sa jej na to farebne tetovanie na krizoch. Flusance semena jej okamzite po mokrom tele sklzli na postel.

Stale na styroch, dychcala, preryvane sa ma opytala:
„Na co myslis? Prave teraz.“
Vedela, ze tuto otazku neznasam a s oblubou mi ju aj tak kladla. Rozhodol som sa byt uprimny:
„Som sice snob, ale stale jebem ako nadrzany robotnik.“

Zacudovane sa na mna obratila. Vtedy mi doslo, ze ona nie je ani jedna z tych dvoch uprimnych.

Nedala Nedela

Nie je nic otravnejsie ako vyrazat v nedelu vecer na sluzobku. Umocnuje to moju dlhotrvajucu nenavist k nedeliam, lebo su pred pondelkom, prvym pracovnym dnom v tyzdni.

Aj recepcna v hoteli vyzerala byt celkom otravena. Ladova kralovna, pekna ale bez citu. Monotonne mi odrapotala naucene frazy pre cerstvo ubytovaneho hosta. Rozvalil som sa na manzelskej posteli, ruky roztiahol ako Jezis, chvilu pozera do stropu. Dostal som chut na pivo. Nechcelo sa mi vsak ist do baru medzi tych par ludi. Zavolal som na recepciu, recepcna prislubila, ze pivo donesie aj ked room servis nerobia, len maju malo hosti, tak to stihne.

Vyzliekol som sa len do trenok a zaujal predchadzajucu polohu. Trochu som si pomasiroval gule, nech sa uvolnia a nevyzeraju ako scvrknuty a ustrachany miesok. Chlpy na hrudi sa mi zjezili zimou, balkonove dvere som mal dokoran. Este mi stihlo preblesknut hlavou, ze nachladnem ak nepride v dohladnom case. Ozvalo sa razantne zaklopanie na dvere. Vykrikol som falosne:
„Ano?“

Do izby mi vpochodovala s umelym usmevom no s cerstvo nacapovanym velkym pivom na pochromovanej tacke. Nereagovala na ziadnu ponuku a sexisticke narazky. Profesionalka, vyraz tvare sa jej nezmenil. Len ten usmev mi zacal pripadat viac ironicky.

Uchlipol som si z vrchnej peny a hodil sa spat na postel. Koberec na chodbe stlmil jej odchadzajuce kroky. Hotel bol takmer ludoprazdny. Vychutnaval som si to ticho. Znovu som si glgol piva a tesil sa ako ho pocujem stekat dolu gagorom. Jezisova poloha sa mi zapacila. Myslim, ze som aj zadriemal.

Buch, buch, buch, buch...

Prekvapene som sa strhol. Najskor som si pomyslel, ze si to recepcna rozmyslela a klope mi na dvere. Lepsie som natiahol usi, do buch buch sa ozyvalo zenske vzdychanie. Coraz hlasnejsie. Niekto tu trtka. Vo vedlajsej izbe. Jacala coraz intenzivnejsie. Hlavou mi prebleskolo, ci to nie je recepcna. Samonasieraci proces sa nastartoval, niekto tu ma lepsie vyjednavacie schopnosti ako ja.

Posadil som sa na kraj postele, bosymi nohami dotykal prijemneho plysoveho koberca. Pozrel som sa na hodinky na zapasti. Najvyssi cas zaspat, aj tak budem rano vyzerat ako po flame, bielka s dopraskanymi zilkami, kruhy pod ocami.

Paplon som si vytiahol az pod bradu a zacal tej jaciacej zenskej ratat orgazmy, namiesto oveciek. Ten chlap ma nasieral coraz viac.

Dobre sa najest

Ten napad ist este o tretej rano do Harleya nebol najlepsi. Zenske ritky sa v ringu vrteli. Muzske tvare sa tvarili tvrdo a dolezito. Nic sa nezmenilo. Z barmana srsali skusenosti, nestihol som sa ani zvalit na barovy pult a uz nalieval. Nepovedal som mu ani slovo, druhym poharikom sa vsak uz trafil do mojich chuti.

Hned ako som sa zobudil, asi tri poobede, som dostal chut na strasnu zranicu. Nieco hnusne mastne, cholesterolom nadopovane, co mi dostatocne zatazi zaludok aby nemal cast vymyslat sprostosti. Natiahol som sa znovu do handier ledabolo porozhadzovanych po celom byte, nasiel som ich podla cigaretoveho puchu. Smrdiet, byt otrhany, ruky so spinavymi nechtami, vyzor , za ktory by sa nemusel hanbit ziaden bezdomovec, dava zaruku anonymity. Ludia znechutene pokrcia nosom, odvratia pohlad, prehliadaju tieto individua, ktore im naburavaju ideal zivota, ktoremu stale veria. Chodit do roboty, zarabat, splacat, este viac zarabat, este viac splacat. Ti spinavi tento cirkus nezvladli, prestali pre platiacu vasinu existovat.

Tieto filozoficke dristy ma napadli minuly tyzden, ked som videl fajcit jedneho bezdomovca druhemu, celkom verejne. Myslim, ze som si to vsimol jediny. Ostatni nalesteni, vyzehleni a vyvonani jedinci tym smerom ani len nezavadili pohladom.

V mekaci som si nechal nalozit plnu tacku. Ked ma jebne, aspon budem vediet z coho. Nechcel som si hned zahnusit knihu, ktoru som mal pri sebe, tak som tlacil, oblizoval si mastne prsty a zazeral dookola. V celej miestnosti boli ludia taki rovnaki. Jedna vekova uroven, jedna uroven obezity. Rosolovite telicka, hnusne tlste zadky s prvymi naznakmi zenskych oblin. Cecky, ktore nenarastli z mliecnych zliaz ale z prebujnenych zasob podkozneho tuku. Kratke a tucne prstiky sa im sikovne prehrabavali v papierovych vrecuskach s hranolkami. Vytahovali ich, tak ako to robia sliepky s cervikmi a pchali si ich pazravo do ustociek.

Tie tucne individua srsali sebavedomim. Tu boli doma, tu boli medzi svojimi, vo svojom zivle. Tieto scestne myslienky som pripisal este poloopitemu mozgu a radsej sa dal do citania knihy, kym som dopil dvojitu kavu. Vonku ma prekvapil chladny vietor, potlapkal ma ladovou rukou po krizoch. A zaroven som z neho vytriezvel. Lebo deti uz neboli viac sebavedome. Rovno z mekacu sa rozbehli do nablizko zaparkovanych aut. Hlavu sklonenu, pozerali si len na spicky rychlo prepletajucich tenisiek.

Zastavil som sa a poobzeral namiesto nich. Ti dvaja bezdomovci tam boli znovu. Chlastali krabicove vino, drzali sa okolo pliec, opierali sa navzajom o hlavy, vlasy zlepene do chumacov sa im zliali do jednej masy. Ten nizsi mal stale rozopnuty poklopec.