Dobre nám na tom posede bolo. Viedli sme chlapské reči. Sople utierali do poľovníckych kabátov, mastné ruky od klobások do modrých monterok. On mal obuté flip flopy, veľké a špinavé nechty často zarýval do drevenej podlahy keď menil polohu. Bol som vďačný za svoje plátené tenisky, v tých jeho šľapkách by som zamrzol. V rohu sme mali opreté guľovnice, ktoré sme kde tu priložili ku kalným očiam a rozhliadli sa po okolí. Či náhodou nie je po čom vystreliť. Zver sa nám však vyhýbala.
Bolo to tým, že sme tie reči viedli dosť nahlas a už druhý deň vkuse. Len nad ránom sme zdriemli. Bolo zima. Schúlili sme sa každý sám do seba, nohy vtiahli hlbšie pod lavicu, ruky zarazili viac pod pazuchy a zvesili hlavy. Prvé ostré ranné lúče prenikli sklopenými viečkami a vyzvali nás na pokračovanie debaty.
Šťali sme rovno z posedu, snažili sme sa neomočiť rebrík. Veď sa ho budeme chytať rukami keď pôjdeme dolu. V tej jeho kožke musel voľakedy riadny kokot prebývať, teraz už len otriasal kus zbytočnej kože. Mal na to vek. Poučoval ma o stromoch, ako veľmi sú podobné ľuďom.
Tie na kraji lesa sú najsilnejšie. Od mala sú namáhané vetrom, korene majú najhlbšie a najširšie. Nie sú však ktovieako pekné. Sú ošklbané, pokrútené, vzrastom menšie. Zato tie v húšti lesa, to sú inak rozmaznané košaté nádhery. Stačí však aby sa do nich lepšie oprel vietor a padajú ako zápalky. S ľuďmi je to podobné. Keď dostávajú po papuli od narodenia, tak sa len otrasú a tešia sa na ďalšie ráno. Vymaznaní jedinci, stále stojaci za nejakou širokou sukňou však nevedia vyriešiť samostatne žiadnu otázku.
Tak som sa ho opýtal čo za strom som ja. Odpil si výdatne domoviny, fľašu mi podal. Umasteným kabátom si utrel bradu. Nachvíľu sa zamyslel, počkal kým si odpijem. Hlavou mi kývol nech si dám ešte jednu. Fľašu som prevrátil, oči otočil k nebu, ohryzok mi poskočil. K oku som priložil guľovnicu a sledoval čistinu, ktorú zalievalo stále vyššie postavené ranné slnko. Niektoré veci si radšej vypočujem bez očného kontaktu.
“Vyrastal si v kompletnej rodine, chránený od okolitého sveta. Poznal som rodičov, snažili sa. Na kraj lesa nepatríš. Keď sa však do teba oprie hocaký vietor nepadneš, ani konáre ti nedoláme, žiadne totiž nemáš. Si bezcitný pahýľ.”
Z lesa vybeli mladé srnky. V kríži ďalekohľadu som si prezeral ich biele fľaky. Jedna sa mi obzvlášť zapáčila. Bola najopatrnejšia zo všetkých. Dlho vetrila kým vybehla celým telom z húštiny. Aj potom sa nepásla, ako keby dávala na ostatné pozor. Zadržal som dych, pušku si pevnejšie oprel o plece. Pomaly som tlačil na spúšť. Srnčiu hlavu som mal presne v strede kríža. Nakoniec to bude jednoduchý cieľ. Spúšť mi dávala čoraz väčší odpor, ešte stotina milimetra.
Puška cvakla naprázdno. Oprel som ju znovu do rohu. Chytil stále otvorenú fľšu domoviny, uznanvlivo pokýval hlavou, vytiahol z puzdra nôž a opýtal sa:
“Tak pahýľ hovoríš?”
Že nám ženy ukradli pred odchodom z domu všetky náboje sme zistili už včera, ale aj tak sme si robili zárezy do konára, kto koľko toho zastrelil.
