Trieskala do steny kladivom ako sialena, snazila sa zatlct par klincov na zavesenie obrazov. Do zelezobetonu. Nerobila to zatial nikdy v zivote, rucicky mala vzdy pestovane. Navsteva nechtoveho studia mala v jej kalendari fixne miesto kazdy tyzden. Co uder to rana, na paneloch to ani tak nedunelo, tlmila to svojimi prstami. Krvave smuhy vytvarali na snehobielom podklade zaujimave, ba az umelecke obrazce.
Nechcela od nikoho pomoc, donutila ma sediet na gauci a sledovat toto surealisticke divadlo na vlastne oci zo vzdialenosti par metrov. Napriek jej zakazu som si zapalil, tu prepalenu sedacku mi urcite prepaci, a konak som popijal priamo z flase. Co glg to cistejsia hlava, postupne som zacal rozumiet tomu co tu stvara.
Poslednu vec, ktoru jej pri rozchode slubil bola prave montaz obrazov v jej novom byte. V zasade to bol kokot, ale aj tak ho mala rada, tak sa jej dotklo, ze to bolo cele ukoncene z jeho strany. Chcela si dokazat, ze ma hrdost a dokaze to sama.
Polozil som prazdnu flasu na okno, ona prestala tlct kladivom. Prave pochopila, ze svoju hrdost dokaze tym, ze obrazy bude vesat on a ona bude sediet na gauci a chlastat konak. Neskor som si uvedomil, ze sme boli vlastne cely vecer ticho.
4 komentáre:
Pantomíma má tiež svoje čaro ...:)
wow, aky silny post.
životná múdrosť vtesnaná do jednoduchej vety - "...v podstate to bol kokot..." KRÁSNE!
radsej by som o stenu otrepala jeho hlavu ;-)
Zverejnenie komentára