Na ceste domov

Nedelne vecery su fasa. Podniky su uz prazdne, ale v krvi este doznievaju vsetky vikendove zazitky, telo sa trasie pozitkami, ktore muselo za dva dni zvladnut a nasat. Necham si natocit kvalitne pivo, pohladom zavadim o jedalny listok.

Je to vsak zbytocne, dobre viem, ze chutove pohariky mam zasrate sajrajtom z predchadzajucich noci a nie su schopne absorbovat ziadne chute. Aj to pivo chuti ako mydlova voda. Hubu by mi mohlo vydenzifikovat kvalitne poldeci, pri tejto myslienke ma obleje studeny pot, telo protestuje, poslucham ho a rozhodujem sa pre chilli, malo by to ma rovnake ocistujuce ucinky.

Necham si doniest extra porciu na pridavanie, keby mi bolo malo. Zo zaciatku naozaj nic necitim, pridavam lyzicku po lyzicke. Po case mam hubu jeden velky ohen, jeho ziaru nestaci splachovat ani usilovna casnicka, ktora pri noseni dalsieho a dalsieho hasiaceho piva znacne spotila. Chutove pohariky som si vycistil dokonale, zhoreli do tla.

S pocitom rezignacie, ze uz nikdy neucitim chut materskeho mlieka kracam smerom domov tlaciac sa co najblizsie k stenam barakov stareho mesta. Ignorujem napisy „Pozor pada omietka.“ Z nedalekej telefonnej budky sa ozyva rachot. Nejaky bazmeg trieska sluchatkom do automatu a picuje na vsetky komunisticke matere.

Prepalenym jazykom mrmlem slova ucasti a snazim sa zistit pricinu jeho bezbreheho jedu:
„Co sa deje sefe?“
„Kurva, zozralo mi to prachy, picus. Nefuguje to, picus. Musim volat svojej stare, picus. Ma caka s vecerou, meskam picus. Dostanem od nej napicu, picus.“

Bazmeg je fakt vystraseny. Toto sa mi lubi. Rodinna hierarchia v praxi. Zucastnene ho potlakam po pleci, odchadzam, mierne natocim hlavu jeho smerom a prehodim:
„Kup si mobil a vymen staru, picus.“

Treskot sluchatka o mincovy automat sprevadza moje kroky az po najblizsiu odbocku.