Na vlne

Velka spolocnost, male small talky pri ludskych hlucikoch. Dalsi hlucik, dalsi znamy fejs.
„Ahoj Jani, ako sa mas?“
„Ahoj, objim ma.“
Tak som ju zacal kamaratsky oblapat.
„Silnejsie.“
Tak som pritlacil.

Jana v srackach. To sme dopadli. Dlho neohrozena vodkyna vsetkych zenskych podujati. Dobra rada vzdy naporudzi. O dva tyzdne sa vydava. On odniekal z Amsterdamu, ona tu odtialto. Nechcem sa pytat na ten ich instantny vztah. Z nej sa to len tak sype aj bez otazok, vobec sa nevidia, je vsak k nej citlivy, predchadzajuci frajer ju namiesto rozlucky zmlatil, dvojtyzdnova peenka. Po svadbe sa nic nemeni. On tam, ona tu. Vydava sa, lebo sa boji, ze zostane sama, vidim to na nej. Deptaju ju tehotne alebo kocikujuce rovesnicky, ktore zivot odvelil na inu kolaj ako zili za slobodna.

„Pod sa so mnou ozrat.“
„Jani hned, len si nieco na izbe vybavim.“

Na izbe nic. Jej zvratene myslienkove pochody sa mi snazili nahovorit, ze som zvrhlik, ked sa o nieco pokusam. No neviem, ked akceptovala, ze spolu stravime noc na spolocnej izbe, logicky budem chciet trtkat. Do pici, na taketo hry ja nie som, citit sa previnilo za zakladny zivotny reflex. Nechces, nechaj tak. Tolko cirkusu, kvoli jednej jebacke.

Vratil som sa k hlucikom. Tehotne a novopecene mamicky este nevycerpali temu obsratych plienok a nocneho kojenia. Jana spala s hlavou na stole. Vedla nej nedopita flasa fernetu. Logol som si, este raz. Nastastie niekto doniesol pecene prasa, ktoreho sa zatial nikto nedotkol. Zobral som si noz a zacal zrat. A zral som, ako keby som sa mal prezrat k svetlejsiemu zajtrajsku.